Mužský lajblík OKRINÁR

Bratislavský kroj

Okrem ochrannej funkcie spĺňal ľudový odev i znakovú funkciu. Tieto obce majú rovnaký typ ľudového odevu, ktorý je odlišný od trnavskej oblasti, ako aj od oblasti Záhoria.

Pomerne často používaným materiálom na odev bola aj modrotlač. Z nej zhotovené šatky, zástery, sukne zdobili odev najmä v severnejších oblastiach Slovenska na Spiši, v Šariši, v Liptove. Hlavným rozdielom je ornamentika výšivky, ktorá je pre tieto obce typická, ako aj ženská pokrývka hlavy.

Väčšia diferenciácia nastáva najmä od druhej polovice 19. storočia, keď začínajú byť bežnejšie súčiastky z kupovaných, fabricky vyrábaných látok. Výšivka, ktorá sa používa na dekoráciu rukávcov má bohatý štylizovaný rastlinný ornament, typická je žlto-biela farebnosť. Na prelome 20. storočia zaznamenali na území Slovenska viac ako 60 odevných oblastí. Kroje sa odlišovali tvarom odevných súčastí, materiálom, farebnosťou, no predovšetkým výzdobou. Ženský tradičný odev má niekoľko základných súčastí – spodný rubáš z bieleho plátna, naň sa obliekali rukávce, ktoré boli dekorované vyšívaným pásom v hornej časti.

Sviatočný odev sa priberaním rôznych drahých materiálov postupne úplne oddelil od toho pracovného. Čoraz viac doň prenikali prvky, ktoré ho robili úplne nespôsobilým pre praktický život. Naspod sa obliekali dve sukne – spodnú – bielu, nabratú do pásovky., na ňu sa obliekala vrchná sukňa so vzorovaného plátna ,lemovaná krajkou, ktorá sa uväzovala na šnúrky. Vláda zakladala rôzne spolky a organizovala kurzy aj poradné orgány na zveľaďovanie tejto práce. Na rukávce sa obliekal živôtik – lajblík, ktorý farebne ladil so vzorkou na sukni. Staršiemu človeku sa už nepatrilo upozorňovať na seba bohatou a zaujímavou výšivkou.

Na sukňu sa spredu uväzovala zástera –pre staršie ženy čierna, mladé mali modrú, dekorovaná výšivkou a mašľou. Výmena spodnej bielizne sa obyčajne robila raz do týždňa. Dialo sa tak v sobotu alebo v nedeľu, kedy sa roľníci dôkladne umývali a obliekali do sviatočného odevu. Rovnaká mašľa sa uväzovala aj pod krk. Vydaté ženy nosili čepiec - pre Vajnory je typický čepiec s vejárovitou čelenkou z bieleho riaseného naškrobeného plátna, ktorý bol zdobený krajkou, výšivkou a mašľou. Trnava mala jednoducho šťastie v tom, že si väčšina obyvateľov mohla dovoliť aj drahšie materiály, keďže tu bola úrodná pôda a darilo sa tu množstvu plodín. K odevu sa nosili čierne nízke topánky.

V našom regióne sa preto v sviatočnom ľudovom odeve už pomerne skoro objavujú aj materiály ako zlatá niť. Mužský tradičný odev bol veľmi jednoduchý – biela plátenná konopná košeľa, s lemom výšivky pri dolnom okraji, na košeľu sa nosil živôtik – pruclek z brokátu. Takisto si sami vedeli ušiť aj niektoré veci na bežné užívanie ako jednoduché čepce bez výzdoby alebo sukne. Aj mužský odev bol ozdobený mašľou pod krkom. Sviatočné boli tmavé súkenné nohavice, vpredu s našitými šnúrkami.

Odev býval zhotovený predovšetkým z konopných látok, ktoré boli odolné a vzdušné. Dekoratívne prvky na ňom plnili zároveň i spevňujúcu funkciu. Nohavice sa nosili zasunuté do čižiem. Veď si len zoberte, vyvíjal sa približne tristo rokov, pochádzal z takmer najbohatšieho slovenského regiónu a ľudia ho nosili vo dne v noci. Čižmy boli čierne, kožené s tvrdými sárami.

Odev si obyvatelia vidieka zhotovovali zväčša sami. Využívali domáce zdroje surovín ľan, konope, vlnu, kožušinu. Od 18. storočia pribúdajú aj manufaktúrne a neskôr továrensky spracované textílie. Súčasťou odevu bol aj klobúk s pestrofarebnými stužkami. Veľmi drahou záležitosťou bola hodvábna niť, no postupne sa rozšírili aj bavlnené nite, ktoré boli lacnejšie.

Ľudový odev sa vo Vajnoroch prestal nosiť cca v 40.-tych rokoch 20. storočia. Vajnory patria medzi vinohradnícke obce ,ktoré ležia na východ od mesta Bratislavy. Z výzdobných techník jednoznačne dominovala výšivka. Ornamentálnou bohatosťou a množstvom techník sa vyznačovalo západné, ale i stredné Slovensko, najmä okolie Trnavy, Bratislavy, Piešťan, Horehronie, okolie Krupiny. Jeho nosenie doznievalo u staršej generácie ešte v 60.-tych rokoch. Okrem konope sa používali aj ľan a ovčia vlna, ktoré si roľníci vedeli dopestovať a spracovať sami.

V súčasnosti hlavnými nositeľmi ľudových tradícií sú folklórne súbory, odev je využívaný pri obecných slávnostiach akým je vinobranie, hodové slávnosti. K tomu si dávali ťažkú súkennú sukňu modrej, čiernej alebo zelenej farby s modrými atlasovými stuhami a pod ňu rubáš a dve až tri spodnice. Príklad vajnorského ľudového odevu je odev, ktorý je vystavený vo fojeri Miestneho úradu vo Vajnoroch. V druhej polovici 19. storočia vzniká priamo z popudu uhorskej vlády celková industrializačná akcia v snahe dohoniť to, v čom krajina zaostávala za susednými štátmi.

Kroj je výsostne umelecké dielo, v tradičnej kultúre rovnako dôležité ako ľudová architektúra, pieseň, rozprávka. Keďže niektoré techniky boli náročné, neovládala ich každá žena. Navyše s tým bolo treba tráviť veľa času, preto sa vyšívaniu na dedinách venovali skôr chudobnejšie ženy. Kroje tvorili a zdokonaľovali celé generácie ľudových umelcov. Žatvy i oberačky boli súčasne spoločenskou udalosťou, kde sa pri záverečnej zábave po práci mali možnosť najmä mladí ľudia stretnúť a poznávať.

Taký kroj je od hlavy po päty, od celku až do poslednej nitky celou výstavou ušľachtilej krásy, vybrúseného jemného zmyslu pre tvar, farbu, materiál a priam ideálnou harmóniou všetkých svojich zložiek. Zákazníčky si za predklesľovačkami brali aj látku, na ktorú im vypísali vzor. Pisárky svoje papierové vzory nepožičiavali. Podľa odevu ľudia vedeli, z ktorej lokality nositeľ pochádza, akú má profesiu, národnosť, akého je vierovyznania, k akej sociálnej vrstve patrí. Často práve tu matky vyberali nevesty pre svojich synov a ženíchov pre svoje dcéry.

Vrcholom bohatstva boli šatky na tyle so zlatou výšivkou cez kartón z Cífera. Trnavský kroj patrí medzi jeden z najdekoratívnejších na Slovensku a kedysi si ho obliekali v takmer dvesto obciach Trnavského a Bratislavského okresu. Viaceré prvky mal len on a v niečom bol dokonca prevratný. Pred prvou svetovou vojnou si nevesty obliekali brokátový živôtik a rukávce vyšívané hodvábom alebo zlatom. Skutočne, bez preháňania. Až do druhej svetovej vojny sa totiž spávalo v tom, čo si ľud obliekal aj počas dňa. Kroj bol ich druhá koža.

Na vrch prišla zástera so širokou čipkou alebo výšivkou. Nebolo to ako na severe Slovenska, kde sa ľudia museli snažiť viac, aby niečo dopestovali. Na robotný deň sa nosili staršie alebo špinavšie súčiastky, ktoré sa spočiatku nosili v nedeľu. Čím boli muž a žena starší, tým menej zdobené veci nosili. Nosil preto striedmejšie a skôr tlmené farby.