Písomné a etnografické pramene zo 17. – 18. storočia dokladajú mužské krojové čižmy už aj u mešťanov, ba aj sedliakov (zákazy a nariadenia o odeve poddaných). Šili ich špeciálni obuvníci, čižmári (čižmárstvo).
Postup výroby bol zložitejší ako pri podradnejších botách, hoci forma bola podobná (podošva s opätkom, zvršok, holeň či sára siahajúca do pol lýtok alebo pod kolená). Materiálom na výrobu mužských krojových čižiem bola hovädzia, teľacia, konská alebo kozia koža v čiernej, žltej, červenej (safián, kordován, karmazín) farbe.
Na podšívanie holení sa pre folklórne čižmy používala barania, teľacia, kozia a jelenia koža a plátno. Starší typ čižiem mal šitú podošvu a nižšie mäkké holene s dvomi bočnými švami. Pre ženy sa ľudová obuv šila z mäkkej, často červenej kože (kordovánky, karmazinky, šagrinky, čižmy kozlové, škorne).
Od polovice 19. storočia sa ku Slovenskému kroju začali nosiť aj čižmy s klincovanou podošvou a s tvrdými, vystuženými holeňami, často iba s jedným, zadným švom. Mäkká koža v priehlavku sa skladala do záhybov (harmonikové, rancované, spúšťacie, kasané čižmy).
Opätky boli vyššie (u žien 3 – 4 cm, kalichovité), podbité obvykle podkovami. Nad opätkom ľudovej obuvi bol kovový alebo kožený výstupok (tzv. pupok), ktorý uľahčoval vyzúvanie. Holeň bola vpredu v strede srdcovito vykrojená, lemovaná spleteným remencom ukončeným koženým gombíkom alebo strapcom (čižmy na srdce).
Mužské folklórne čižmy boli na zvršku a na holeniach vyzdobené farebným štepovaním alebo vybíjané kovovými ringlami. Čičmy boli čiernej farby, iba niekde (stredné a východné Slovensko – Šariš, Abov) pretrvávali do začiatku 20. storočia ženské sviatočné červené čižmy.
V 19. storočí boli príležitostným doplnkom Slovenského kroja mužských čižiem a ľudovej obuvi na celom Slovensku ostrohy. Do ľudových čižiem sa nohy ovíjali plátennými onucami. Folklórne čižmy boli takmer výlučne súčasťou sviatočného odevu mužov a žien, u detí boli ojedinelé. Ako najnákladnejší druh ľudovej obuvi boli v 19. storočí súčasťou výbavy nevesty.
Mládež mužské folklórne čižmy obvykle dostala až po dosiahnutí dospelosti, prípadne si ich kupovala až z prvých zárobkov. Zo šetrnosti sa obúvali až pred vstupom do kostola alebo pred príchodom do mesta, na jarmok a pod.
Aj na tanec bolo nosenie čižiem v minulosti výnimkou. Jeden pár čižiem neraz slúžil po celý život a bol i predmetom dedenia. V niektorých regiónoch severozápadného a stredného Slovenska (Kysuce, okolie Zvolena) sa ľudová obuv - čižmy začala nosiť až koncom 19. storočia, inde absentujú vôbec (okolie Čičmian, goralská oblasť, Novohrad).
Všeobecne sa v Slovenskom kroji udržali do polovice 20. storočia, pričom staré formy nahradili novšie (ženské krojové čižmy z hnedého alebo čierneho boxu, s plochým širokým opätkom). Po zániku špecializovaných čižmárov ich šili miestni obuvníci alebo sa kupovali továrenské výrobky.
Dátum dodania závisí od aktuálnych možností výrobcu.
Je vhodné si termín telefonicky ovetiť.
Kontaktujte priamo výhradného dodávateľa: 0949 866 562
Kožené čižmy sa vyrábali z bravčovej alebo hovädzej kože. Predstavujú novodobú obuv našich predkov.
História kožených čižiem.
Najväčší vplyv na rozšírenie tejto obuvi mala štandardná vojenská uniforma, ktorá obsahovala aj vysoké čižmy. Na rozdiel od krpcov sa už nevyrábali "podomácky".
Čižmy používali nie len zámožné skupiny obyvateľstva. Nájdeme ich aj na dobových fotografiách drotárov a sedliakov.
Hlavné rozdiely boli v remeselnom prevedení. Líšili sa nie len tvarom, podrážkou, ale aj šitím. Pôvodne bola sára zošívaná po bokoch. Neskoršie bolo šitie len vzadu, alebo vpredu aj vzadu.
Sáru mali z kože rôznej hrúbky. Preto ich delíme na čižmy s tvrdou, polotvrdou a mäkkou sárou. Podrážka bola pôvodne z kože, alebo aj tvrdého dreva. V dnešnej dobe sa používajú nové materiály.