Oplecko KATARÍNA - hladkovaná výšivka

Oblasť, ktorá patrí na západnom Slovensku k najväčším, je oblasť trnavského odevu. Patrí do nej okolo 200 obcí Trnavského a Bratislavského okresu; presahuje hranice Bratislavskej župy do susednej Nitrianskej. Je to približne územie, ktoré ohraničujú obce: Modra, Častá, Dolné Orešany, Lošonec, Smolenice, Trstín, Dechtice (v Nitrianskej župe: Dobrá Voda, Šterusy, Kocurice, Madunice, Rišňovce), Majcichov, Abrahám, Cífer. Trnavský kroj sa od polovice 19. storočia po prvú tretinu 20. stor. stráca a ostáva iba príležitostným krojom na rôzne oslavy. Bol jedným z najdekoratívnejších slovenských krojov. Tu sa začali skôr než inde používať materiály, ktoré vyrábali koncom 18. stor. v blízkych manufaktúrach (Trnava, Bratislava, Častá a iné) a v 19. a 20. storočí vo fabrikách. S novým materiálom sa menil nielen vzhľad sviatočného odevu, ale aj technika, farebnosť a plochy výzdoby.

Trnavský kroj

Vynikla najmä Trnavská výšivka - rozličné náročné techniky, ako napríklad dierkované vyšívanie, pavúčiky, aplikácia na tyle, zlatá a strieborná Tnavská výšivka, plná Tnavská výšivka - hodvábom, vlnou, bavlnkami. Tnavská výšivka, ktorá na domácom konopnom plátne bola jednoduchá (podľa rátanej nite) a ovládala ju takmer každá dedinská žena, sa s novými materiálmi mení. Koncom 19. storočia sa v trnavskej oblasti stretávame už s deľbou práce pri vyšívaní. Okrem ovládania techník bolo potrebné vzory i predkresľovať. Na dedinách sa začínajú uplatňovať talentované ženy - kresliarky, ktoré vipísujú vzory pre vyšívačky. Tieto pisárki spolu s vyšívačkami vytvárali nový štýl trnavskej výšivky. Koncom 19. storočia sa už trnavská výšivka stáva hľadaným a módnym artiklom i pre mestských záujemcov a pre dedinské ženy a dievčatá sa stáva i zdrojom zárobku. Výšivkárstvo začal organizovať i spolok Izabella, ktorý založili roku 1895 v Bratislave. Spolok mal strediská V Cíferi, Zavare, Trnave, Dolnom Lopašove a okrem domáceho trhu pracovali pre zahraničie (Londýn, Paríž). Po prvej svetovej vojne nadviazala na prácu Izabelly Detva. V roku 1930 bolo v Trnavskom okrese 2457 výšivkárok, ktoré pracovali na zárobok. V trnavskom ľudovom odeve zo začiatku 20. stor. sa stretávame so súčasťami z pôvodného materiálu (konopné plátno) a s výšivkou podľa počítanej nite, ako sú napr. krížiky, vrkôčik a pod. Na sviatočných častiach však už nájdeme farebnosť, materiály i techniku výzdoby, ktoré využívajú možnosti priemyselných výrobkov.

Ženský odev

Základné súčasti

Spodnou a súčasne vrchnou súčasťou je rubáč z nebieleného konopného plátna, ktorý je od bokov dozadu drobno riasený. Riasenie bolo pod pásom upevnené hrubou bavlnou, čo tvorilo jednoduchú výšivku. Niekedy sa rubáč prifarboval na žlto šafranom, neskôr i žltou hlinkou. Pôvodne sa nosil (spolu so zásterou) ako všedný i sviatočný odev v lete iv zime. Koncom 19. storočia sa stal už iba pracovným odevom, v lete sa nosieval i na tanec. Začiatkom 20. stor. sa na rubáč už všeobecne obliekala sukňa.

Rukávce, ktoré sa obliekali na rubáč, boli tiež z nebieleného konopného plátna. Zriedkavo ich zdobili výšivkou alebo pretkávali. Siahali do pol hrude. Už koncom 19. stor. sa šili rukávce i z jemnejšieho materiálu - továrenského bavlneného plátna (šifónu, batistu). Od týchto rukávcov sa oddeľoval naberaný golier (krézel) a manžety (male), čo malo praktické dôvody. Tacle a krézel bohato zdobili výšivkou, preto sa nemohli tak prať ako rukávce. Okrem toho vyšívali rukávce i na pleciach.

Vývojový prechod medzi rubáčom a sukňou tvorí kasanica, riasená plátenná sukňa, vpredu nezošitá, bola archaickým ovinovacím odevom, ktorý sa dlhšie zachoval v iných regiónoch (napr. Myjava).

Doplnkom rubáča a rukávcov bola zástera (záscera, fertucha). Jej staršia forma, dnes známa už len z rozprávania, je z jednej šírky konopného alebo farbiarskeho plátna. Už koncom 19. storočia sa začali šiť zástery z rozličných kupovaných materiálov (glot, lister, sviatočné z hodvábu, bieleho šifónu, brokátu a pod.). Bývali široké, naberané a siahali cez boky. Výzdoba sa sústreďovala vpredu okolo spájania látky, neskôr i okolo okrajov (čipka, Tnavská výšivka, zúbky).

Najstaršie formy sukne z 19. stor. boli široké, naberané, vpredu nezošité, z ťažkého súkna (čašká sukna). Neskoršie sa stretávame už iba so zošitými sukňami. Na leto sa nosili lemice z ľahkých kupovaných materiálov (kartún, atlas, hodváb), na zimu štofki z vlnených látok. Silueta starších sukieň bola užšia, splývavejšia, až neskôr (20. storočie) sa začali čím ďalej tým viac uplatňovať spodné sukne, ktoré vytvárajú dnes známu barokovú líniu trnavského kroja.

Ďalšou ženskou súčasťou, ktorá sa od polovice 19. storočia dostáva i do pracovného kroja, je živôtik (lajblík, pruclek) - starší súkenný, neskôr z takých istých materiálov, z akých sa šili sukne (brokát, hodváb, kašmír, damašek a pod.), na všedný deň z lacnejších materiálov (kartún, kanafas, delén, barchet a pod.) pestrých farieb, najobľúbenejšie boli s kvetinovým vzorom.