Mosadzná ľudová pracka TÁLIK

Po druhej svetovej vojne sa v okolí Považskej Bystrice rozšírilo vykladanie hliníkových kruhových spínadiel farebnou umelou hmotou. Inkrustovanie farebným kovom bolo obľúbené aj inde a takmer dodnes sa zachovalo v okolí Zvolena.

Inkrustovanie - zdobenie mosadznej pracky umelou hmotou.

Aj niektorí súčasní ľudoví výrobcovia s obľubou vykladajú mosadz umelou hmotou a používajú túto techniku aj na sponách a ozdobách, kde sa doteraz nepoužívala. Technika ľudového inkrustovania je v podstate jednoduchá a trvácnosť výzdoby závisí od šikovnosti a starostlivosti výrobcu. Či už sa pri tom pracuje za tepla či za studena, všetci kovotepci nazývajú tento postup „vylievanie".

Najzložitejšie inkrustovanie vídavame na detvianskych retiazkach k mužským klobúkom. Nielenže sú platničky na nich vykladané veľmi presne, ale väčšie motívy sú ešte niekedy samy inkrustované inou farbou. Opísanými technikami pracovali na Slovensku pri výrobe ľudových šperkov a spínadiel prakticky až po súčasnosť ľudoví samoukovia aj drobní remeselníci, ako klampiari, kováči a remenári.

Kovotepci - tvorcovia ľudového šperku

Rozdiely v technickej úrovni výrobkov nezáviseli od povahy nástrojov a od pracovného postupu, ale od starostlivosti a nadania autora. Zlatníci a strieborníci, vyrábajúci šperky v rámci svojej živnosti, mali pomerne vysokú remeselnú úroveň a špecifickú technológiu. Práca s drahými kovmi nikdy nezľudovela, ľudoví kovotepci nemali odvahu na striebro.

Strieborný šperk sa síce v niektorých krajoch stal neodmysliteľnou súčasťou ľudového odevu, predovšetkým jeho nákladných súčastí, a zľudovel, svojím pôvodom však ostal remeselným tovarom, jeho produkciu viedli remeselnícke pravidlá a techniky. Mnohí zlatníci, ktorí vyrábali aj strieborné výrobky, boli majstrami vo svojom odbore a tovar z ich dielní je vynikajúca remeselná práca, ktorá má dlhú tradíciu. Medzi pamiatkami ľudového šperku nechýbajú ani menej kvalitné strieborné výrobky, technologicky sú to však takisto remeselné produkty.

Odlievané ľudové pracky

Strieborné ľudové šperky sú odlievané, tepané alebo filigránové. Zdá sa, že najstaršie z nich, z konca 18. a z 19. storočia, bývali väčšinou odlievané.

Tak na Myjave a na okolí sú všetky skutočne staré dvojdielne spony, „plechy" a ploché gombičky odlievané, reliéfne zdobené rozvilinovými ornamentmi, prelamované a jemne cizelované. Na konci 19. a v 20. storočí zlatníci šperky tohto druhu neodlievali, ale lisovali a lacnejšie z nich už necizelovali. Guľovité, polguľovité a vretenovité strieborné gombičky na ľudové kroje sa oddávna tepali a ozdobovali priletovanými tordovanými drôtikmi a ružicami.

Filigrán - zlatnícka technika.

Zlatníci takisto veľmi jemne tepali niektoré pracky a spony, mimoriadne náročné dopĺňali farebnými kameňmi a filigránom. Takéto výrobky však len výnimočne zdobili ľudový odev. V súčasnosti zatlačil všetko do pozadia dnes najobrúbenejší filigrán. Je to stará zlatnícka technika, ktorá už v ranom stredoveku dosiahla tvorivé vrcholy.

Na odeve vyšších spoločenských vrstiev boli jemné filigránové šperky obľúbené už cez celé 18. a zrejme aj v 17. storočí, keď ľudové vrstvy nemohli na kroji nosiť striebro jednak pre jeho vysokú cenu, ako aj pre vrchnostenské zákazy prepychovo sa obliekať a napodobovať odev vládnucej triedy. Predbežne presne nevieme, kedy a ako filigrán zľudovel. Zdá sa, že došlo k tomu až na prelome 19. a 20. storočia i neskôr. V niektorých krajoch ostali ľudia, až kým neodložili tradičný kroj, verní odlievaným a tepaným šperkom, inde jednoznačne prevládol filigrán, na ktorom sa hodnotí náročná práca a ozdobnosť. Je však potrebné povedať, že je to relatívne meradlo, niektoré ľudové šperky sú naozaj z prvotriedneho filigránu, iné sú pomerne hrubé.