Mosadzná ľudová spona KOVALČÍK

Lejári cínu a ich dielne zanikli väčšinou bez stopy. Zdá sa, máme o tom správy z Myjavy, že zavše sprevádzali výrobu strieborných ľudových šperkov.

Spôsob výroby ľudových praciek a šperkov

Najdlhšie sa ľudové šperky zhotovovali z plechu. Ľudoví kovotepci pracovali s pevným mosadzným a pakfónovým plechom, ktorý zväčša kupovali a niekedy ho získavali aj rozkúvaním zlomkov. V posledných rokoch sa rozšírilo používanie hliníkového plechu.

Základný tvar ozdoby sa z plechu vysekal, vyrezal a vyvŕtal. Hotový predmet sa ornamentálne ozdoboval. Typický tvar získala ozdoba ohnutím alebo vytepaním. Pre ľudový šperk z farebných kovov je typická lineárna, najčastejšie geometrická vzorka, ktorú výrobcovia vyrývali alebo razili, „vybíjali".

Tradičná výzdoba ľudových šperkov a spon na kožu.

Tradičná výzdoba ľudových šperkov, liatych aj plechových, bývala rytá. Výrobcovia si sami zhotovovali ostré oceľové rydlá dlátkovitého tvaru, ktorými ryli pozdĺž okrajov a otvorov, ale aj na voľných plochách jemné kľukatovité línie. Ich šírka závisela od šírky rydla, hĺbka od jeho ostrosti a od tvrdosti materiálu.

Na mosadzi a na pakfóne vznikajú jemné línie, ktoré sa dlhým nosením ošúchajú, na mäkkých kovoch, ako je cín a novšie hliník, je rytý ornament hlbší. Skúsení majstri šperkári mávali sady rydiel rozličných rozmerov, niektoré s prerušovaným ostrím a nástroje kombinovali. Na príležitostne zhotovené ozdoby stačili improvizované nástroje. Ďalšou veľmi obrúbenou výzdobnou technikou bolo razenie dekóru, všeobecne nazývané „vybíjanie". Výrobcovia ju zvyčajne kombinovali s rytím.

Mávali niekoľko razidiel: dlátkovité, ktoré posúvaním vytvárali lineárne vzorky, a razidlá na kompletné drobné motívy, najmä hviezdičky, ľaliovité tvary, oblúky a ovály. Oceľové razidlá si výrobcovia zhotovovali zvyčajne sami. Na ich kvalite veľmi záležalo - priostrý nástroj mohol ozdobu preraziť, s tupým sa pracovalo ťažko a ornament bol hrubý. Ľudoví výrobcovia dekór aj vŕtali. Vytvárali tak jednak plytké jamky, ktoré sa aj predznačovali pri liatí alebo razili, jednak pradávny motív kruhu s bodkou v strede aj koncentrických kruhov. Je to jeden z najstarších výzdobných motívov, ktorý v ľudovom šperku pretrval prakticky až dodnes. Šperkári pri ňom používali dvojzubé šidlo alebo kružidlo s ostrými hrotmi. Neraz však tieto motívy aj razili.

Plytkú profiláciu výstupkov a výčnelkov, vejárikov a vrypov aj rovných línií vypilovali pilníkom. Spomínané techniky sa používali pri všetkých tradičných ľudových šperkoch. Pre plechové ozdoby bolo typické aj plastické tepanie, používalo sa však veľmi skromne. Na srdcovitých mosadzných sponách sa mierne plasticky zdôrazňoval stred okolo otvoru a konce výbežkov. Náročnejšie bolo tepanie loďkovitých praciek na opasky, čím vznikal ich charakteristický tvar.

Zdobenie mosadzných praciek

Menšie motívy tepali ľudoví výrobcovia z opaku jednoduchými oblými dlátkami, na pracky si však zhotovovali formy, aby dosiahli správny tvar a uľahčili si prácu. Bolo to veľmi dôležité najmä v remenárskych dielňach a u ich dodávateľov, kde sa robilo väčšie množstvo praciek.

Mosadz sa pred tepaním rozžeravila, aby sa s ňou lepšie pracovalo. Pri tradičnom dekóre ľudových šperkov sa v lineárnom ornamente na povrchu výzdoby ráta predovšetkým s hrou svetiel a tieňov. Ľudovým šperkárom však nebolo cudzie ani inkrustovanie pri použití rôznofarebného materiálu.

Odlievanie ľudových šperkov z kovu.

Na liatych mosadzných prsteňoch z dolnej Oravy a z Liptova boli neveľké čierne bodky, ktoré vytvárala pravdepodobne smola naliata za tepla do otvorov, ktoré na to výrobca vyvŕtal do terčíka, prípadne aj na priľahlé časti obrúčky. Inde sa Ľudové šperky vykladali iným kovom alebo umelou hmotou.

Stredoslovenskí kovotepci vykladali v 19. a na začiatku 20. storočia biely plech retiazok na klobúky pestrofarebnou umelou hmotou, väčšinou celuloidom. Vytvárali tak malé bodky a čiarky aj celé motívy, ako napríklad srdiečka a kvietky. Podobne ozdobovali prstene z bieleho kovu. Na celom Slovensku sa hliníkové prstene vykladali meďou, mosadzou a umelou hmotou, a to niekedy veľmi komplikovane.