JURO JÁNOŠÍK očami našich predkov v roku 1928

PROLÓG: ...Jánošík dostal milosť (?) ... alebo - čo sme vo filmoch nevideli...
Článok z roku 1928 publikovaný v časopise ŽIVENA opisuje Jánošíka vo svetle vtedy dostupných dokumentov. Veľmi zaujímavé je tvrdenie o udelení milosti a prvom väznení v Malohonte (z ktorého sa dostal).... Terchová s pôvodným názvom Ťarchová...

„- ja chodil po zboji,
ale kto viac zbíjal,
ja, či kati moji?!“
J. Botto: Smrť Jánošíkova.

Začiatkom 18-ho storočia bolo ľudu veľmi zle. Nielen že rozliční vojaci - to cisárski, to bethlenovci, to bočkajovci, to rákócovci, to kuruci - plienili krajinu (očitý svedok tak rozprával: „Prišli z Podzámku: plať! Prišli z Kubína: plať! Prišli kuruci: plať!) - ale i páni zachádzali s ním skoro bez výnimky surove, bezcitne, mnoho ráz horšie ako so zvieraťom. Nebol div, že ľud zatúžil po slobode, a že sa v duchu búril. Z takých nespokojných bol i Jánošík.

Juro Jánošík narodil sa v Ťarchovej v Trenčianskej stolici, z chudobných poddaných rodičov. Najprv učil sa na farára v Trnave, neskôr dal sa medzi kurucov, od ktorých potom prešiel k cisárskym vojakom a ako cisársky slúžil na Bytčianskom zámku, kde bol žalárovaný chýrny zbojník Tomáš Uhorčík. Jánošíka rodičia vyplatili z vojska, Uhorčíka prepustili zo žalára. I rozpomenul sa tento, koľko dobrého mu spravil Jánošík, keď bol jeho strážcom, šiel za ním do Ťarchovej a nahovoril ho pripojiť sa k zbojníkom.

Jánošík, iste znechutený panskou samovôľou, dal sa medzi hôrnych chlapcov asi roku 1711-ho. Bol on šuhaj smelý, neobyčajne mocný a vytrvalý, i stal sa skoro ich kapitánom. Okrem svojich kamarátov zbojníkov mal mnoho priateľov, zväčša bačov a valachov, ktorí mu dávali pokrmy, pušný prach a nábitky, a ktorí ho v čase nebezpečenstva pri sebe skrývali. Tak asi pred tridsiatimi rokmi našli v starom, guľami prevŕtanom mlyne v Rovnom pri Bytči na povale veľmi starý opasok, ozdobený prekrásnymi ornamentmi. Všetky ornamenty boly z drobno nastrihaných husích bŕk, povtískaných do kože. Hovorí sa, že je to opasok Jánošíkov, a ten mlyn že vojaci tak prestrieľali, keď lapali Jánošíka. Mlyn dodnes stojí.

Nie vždy on a jeho druhovia chodili po zboji: ak nebolo čo zbíjať, dávali sa do služby ku gazdom. Tak i Jánošík slúžil kdesi na Kokave v Gemeri, a pravda všelijaké kúsky vystrájal. Vybral sa i do Hrachova v Malohonte, ale tam sa mu nepošťastilo: chytili ho a uväznili. Či podplatil „úradských“ a či ušiel, akosi podarilo sa mu dostať sa na slobodu - a bol už opatrnejším.

Tu dozvedel sa, že z Levoče do Liptova ide akási bohatá oficierska žena, nuž pobral jej, čo mala cennejšieho, medzi tým aj dve parochne. Potom pri Strečne vzal Žilinčanom kone - a od tých čias chodil po dedinách a mestách na pekných koňoch, vyparádený, s parochňou na hlave, a nikto netušil v tom nádherne oblečenom pánovi slávneho Jura Jánošíka.

Jánošík mnohých ozbíjal, nikoho nezabil. Jeho kamaráti Plavčík a Turiak zastrelili farára z Domaniže, ale dokázalo sa, že Jánošík nebol v tom vinný. Dokázalo sa pri výsluchu aj to, že z peňazí a šperkov, boháčom vzatých, väčšinu rozdal chudobnému ľudu.

Roku 1713 Jánošíka chytili, nevedno ako. 14-ho marca - teda tento mesiac - bol súd. Fiškus, Alexander Čemický, predniesol obžalobu, ako bolo treba: čo bolo treba povedať, povedal, čo nie, nie. I z jeho reči vidno smelosť Jánošíkovu:

„Obžalovaný po tri roky, istým diabolským duchom povzbudený a nadchnutý, bez bázne a strachu, nehľadiac na božský ani na ľudský zákon a jeho zákazy i pokuty, stal sa vodcom zbojníckej bandy a pridružiac si zbojníckych kamarátov, chodil po okolných slávnych stoliciach: Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej a iných, áno i v Sliezsku, po horách a lesoch, na slobodných cestách kráľovských i na vodách, a zbojníckym, lúpežníckym spôsobom oberal dobrých a statočných ľudí, zastavoval kupcov a iných pocestných, a opovážil sa ich zbíjať, zdierať, áno i raniť a mordovať (toto posledné je nie pravda, - ako sme už spomenuli) ba čo viac, neostýchal sa vo dne v niektorých mestečkách a dedinách so svojimi zbojníckymi tovarišmi ľudí oberať“ - atď.

Jánošík nič netajil, len ku vražde sa nepriznával a kamarátov svojich ani na najväčších mukách nevyzradil. Odsúdili ho na smrť, hoci nezaslúžil si toho - veď naozaj vtedy poddanému nič iného nezbývalo, ako vziať valašku do ruky a ísť na zboj.

Rozsudok znel:
„Má byť na hák na ľavom boku prepichnutý a tak na príklad iným zločincom ma byť zavesený!" (Stoličný archív v Liptovskom Sv. Mikuláši).

Jánošíka obesili 16-ho marca 1713 pri Mýte sväto-mikulášskom a tam pod šibenicu ho iste aj pochovali. Po jeho smrti hôrni chlapci roztratili sa - niektorí zmizli, môž byť vrátili sa k riadnemu životu, niektorých ešte chytili a potrestali. Tak popravili Uhorčíka a Hrajnohu, o ktorom si ľud rozpráva, že za rebro obesený za tri dni visel, čo nemohol skonať. I vyprosil si zapekačku a z tej si potom s chuťou fajčil - a napokon ho museli inakšie usmrtiť.

Život ľudu a jeho historia zrkadlí sa vraj v jeho piesňach, povedal Gogoľ. A v piesňach slovenského ľudu vidíme, aký ubiedený bol a ako zo smelého Jánošíka a jeho kamarátov urobil si celú legendu o tom, ktorý vyšiel z ľudu a - hoci dobrý srdcom (lebo všetky piesne a povesti zdôrazňujú, že nikoho nezabil) - dal sa na zboj, aby pomstil ubiedených. Rozprávajú, ako mu pán dal otca do smrti upalicovať, ako potom Jánošík tomu pánovi pomstu prisahal, šiel na zboj a neskôr ho oraboval i zabil - ale o tom niet ničoho v mikulášskom archíve, kde sú aktá o procese Jánošíkovom. Mnoho je povestí o ňom, a všetky ho predstavujú ako osloboditeľa ľudu a jeho mstiteľa. Podania hovoria, ako on bohatým bral a chudobným dával, študentom súkno meral „od buka do buka“, ako pánom na zámkoch popredku oznámil svoju návštevu, prišiel preoblečený za pána a bral, čo len chcel. Na cestách boháčov zastavoval: „Stoj! daj Bohu dušu a chlapcom peniaze!" - ale nikdy nikomu neublížil. Čo zo svojich pokladov nerozdal, to je poschovávané kdesi po horách. Opasok, ktorý ho robil nezraniteľným, dostal od víly a jeho sila bola vo valaške. A neboli by ho tí páni chytili, hej, nie veru, keby ho nebol Gajdošík zradil a keby tá stará baba nebola poradila hrahu mu pod nohy nasypať. Taký on bol mocný, že keď ho už viedli, so štyrmi centmi na nohách ešte aj hajduchoval. Ej, a tak sa ho báli, nechceli ho pustiť, hoc im dve kompánie husárov sľuboval za seba. I milosť mu prišla, keď už visel, nuž tak im povedal: „Keď ste ma upiekli, teraz ma aj zjedzte!“

I obrázky, na skle maľované a Jánošíka predstavujúce - zväčša ako tancuje medzi svojimi kamarátmi - sa nám zachovaly. V slovenskej literatúre sa s Jurom Jánošíkom tiež často stretávame. Spomeniem len najvýznamnejšie: Ján Botto (prekrásna „Smrť Jánošíkova“), Samo Chalúpka, Lojko, Graichmann, Paulíny-Tóth, Beblavý; z českých: Jirásek, Mahen a Svobodova-Goldmannová, z poľských Przerwa-Tetmayer. Zo slovenských maliarov zaoberajú sa Jánošíkom a hôrnymi chlapci Janko Alexy a Martin Benka, ktorého perokresbu dnes prinášame.

Autor

Originál výtlačku(PDF) tohto čísla si môžete stiahnuť tu: ŽIVENA, 1928/3
Dátum publikovania na www.kroj.sk : 2023-06-11,  Igor Stráňavský