Oblasť, ktorá patrí na západnom Slovensku k najväčším, je oblasť trnavského odevu. Patrí do nej okolo 200 obcí Trnavského a Bratislavského okresu; presahuje hranice Bratislavskej župy do susednej Nitrianskej. Je to približne územie, ktoré ohraničujú obce: Modra, Častá, Dolné Orešany, Lošonec, Smolenice, Trstín, Dechtice (v Nitrianskej župe: Dobrá Voda, Šterusy, Kocurice, Madunice, Rišňovce), Majcichov, Abrahám, Cífer.

Trnavský kroj sa od polovice 19. storočia po prvú tretinu 20. stor. stráca a ostáva iba príležitostným krojom na rôzne oslavy. Bol jedným z najdekoratívnejších slovenských krojov. Tu sa začali skôr než inde používať materiály, ktoré vyrábali koncom 18. stor. v blízkych manufaktúrach (Trnava, Bratislava, Častá a iné) a v 19. a 20. storočí vo fabrikách. S novým materiálom sa menil nielen vzhľad sviatočného odevu, ale aj technika, farebnosť a plochy výzdoby.

Vynikla najmä výšivka - rozličné náročné techniky, ako napríklad dierkované vyšívanie, pavúčiky, aplikácia na tyle, zlatá a strieborná výšivka, plná výšivka - hodvábom, vlnou, bavlnkami. výšivka, ktorá na domácom konopnom plátne bola jednoduchá (podľa rátanej nite) a ovládala ju takmer každá dedinská žena, sa s novými materiálmi mení.

Koncom 19. storočia sa v trnavskej oblasti stretávame už s deľbou práce pri vyšívaní. Okrem ovládania techník bolo potrebné vzory i predkresľovať. Na dedinách sa začínajú uplatňovať talentované ženy - kresliarky, ktoré vipísujú vzory pre vyšívačky. Tieto pisárki spolu s vyšívačkami vytvárali nový štýl trnavskej výšivky.

Koncom 19. storočia sa už trnavská výšivka stáva hľadaným a módnym artiklom i pre mestských záujemcov a pre dedinské ženy a dievčatá sa stáva i zdrojom zárobku. Výšivkárstvo začal organizovať i spolok Izabella, ktorý založili roku 1895 v Bratislave. Spolok mal strediská v Cíferi, Zavare, Trnave, Dolnom Lopašove a okrem domáceho trhu pracovali pre zahraničie (Londýn, Paríž). Po prvej svetovej vojne nadviazala na prácu Izabelly Detva.

V roku 1930 bolo v Trnavskom okrese 2457 výšivkárok, ktoré pracovali na zárobok. V trnavskom ľudovom odeve zo začiatku 20. stor. sa stretávame so súčasťami z pôvodného materiálu (konopné plátno) a s výšivkou podľa počítanej nite, ako sú napr. krížiky, vrkôčik a pod. Na sviatočných častiach však už nájdeme farebnosť, materiály i techniku výzdoby, ktoré využívajú možnosti priemyselných výrobkov.

Spodnou a súčasne vrchnou súčasťou je rubáč z nebieleného konopného plátna, ktorý je od bokov dozadu drobno riasený. Riasenie bolo pod pásom upevnené hrubou bavlnou, čo tvorilo jednoduchú výšivku. Niekedy sa rubáč prifarboval na žlto šafranom, neskôr i žltou hlinkou. Pôvodne sa nosil (spolu so zásterou) ako všedný i sviatočný odev v lete i v zime. Koncom 19. storočia sa stal už iba pracovným odevom, v lete sa nosieval i na tanec. Začiatkom 20. storočia sa na rubáč už všeobecne obliekala sukňa.

Rukávce, ktoré sa obliekali na rubáč, boli tiež z nebieleného konopného plátna. Zriedkavo ich zdobili výšivkou alebo pretkávali. Siahali do pol hrude. Už koncom 19. stor. sa šili rukávce i z jemnejšieho materiálu - továrenského bavlneného plátna (šifónu, batistu). Od týchto rukávcov sa oddeľoval naberaný golier (krézel) a manžety (male), čo malo praktické dôvody. Tacle a krézel bohato zdobili výšivkou, preto sa nemohli tak prať ako rukávce. Okrem toho vyšívali rukávce i na pleciach.

Vývojový prechod medzi rubáčom a sukňou tvorí kasanica, riasená plátenná sukňa, vpredu nezošitá, bola archaickým ovinovacím odevom, ktorý sa dlhšie zachoval v iných regiónoch (napr. Myjava).

Doplnkom rubáča a rukávcov bola zástera (záscera, fertucha). Jej staršia forma, dnes známa už len z rozprávania, je z jednej šírky konopného alebo farbiarskeho plátna. Už koncom 19. storočia sa začali šiť zástery z rozličných kupovaných materiálov (glot, lister, sviatočné z hodvábu, bieleho šifónu, brokátu a pod.). Bývali široké, naberané a siahali cez boky. Výzdoba sa sústreďovala vpredu okolo spájania látky, neskôr i okolo okrajov (čipka, výšivka, zúbky).

Najstaršie formy sukne z 19. stor. boli široké, naberané, vpredu nezošité, z ťažkého súkna (čašká sukna). Neskoršie sa stretávame už iba so zošitými sukňami. Na leto sa nosili lemice z ľahkých kupovaných materiálov (kartún, atlas, hodváb), na zimu štofki z vlnených látok. Silueta starších sukieň bola užšia, splývavejšia, až neskôr (20. storočie) sa začali čím ďalej tým viac uplatňovať spodné sukne, ktoré vytvárajú dnes známu barokovú líniu trnavského kroja.

Ďalšou ženskou súčasťou, ktorá sa od polovice 19. storočia dostáva i do pracovného kroja, je živôtik (lajblík, pruclek) - starší súkenný, neskôr z takých istých materiálov, z akých sa šili sukne (brokát, hodváb, kašmír, damašek a pod.), na všedný deň z lacnejších materiálov (kartún, kanafas, delén, barchet a pod.) pestrých farieb, najobľúbenejšie boli s kvetinovým vzorom.

Najstaršie, tak ako aj inde na Slovensku, sú rôzne kusy textilu (plátna), ktoré sa ovíjali alebo prehadzovali cez telo. Sú to štvorcová dvojpolová plachta, ktorá sa nosila do kostola, do dažďa (cez kožuchy a mentieky), ďalej pólka alebo odzevačka (dlhí ručník), ktorá bola z jednej šírky plátna, dlhá asi 250 cm. Slúžila ako pokrývka hlavy. Obliekala si ju mladucha na sobáš, mladá matka "na úvod".

Za starodávne zimné súčasti treba pokladať tie, ktoré zhotovovali z barančiny. Je to mentieka (mentík), ktorú šili remeselníci a predávali na jarmokoch. Bola z modrého súkna, podšitá barančinou, lemovaná čiernou barančinou alebo líščou kožušinou. Mentieka bola bohato šnurovaná. Sem patril aj trojštvrťový biely kožuch. Novšímí súčasťami sú rozličné podšité kabátiky (kacabaja, jupka) a vlniaky.

Bežne nosili dievky vlasy predelené pútcom a zapletené do dvoch vrkočov (každý z 3-7 prameňov). Vrkoče (ocase, cupi) viseli voľne na chrbte, alebo si ich obtočili okolo hlavy a uviazali tkanicou. Slávnostnejší spôsob úpravy hlavy u dievčat boli stuškí. Na vlasy sa pripla asi 10 cm široká červená stuha, ktorá tvorila na hlave akýsi čepček. Stuški nosili dievčatá i v zime, vtedy si na ne uviazali ešte šatku. Nosili sa i ku muzike, na oberačky, dožinky.

Úpravu vlasov vydatých žien charakterizovala podložka, tzv. grgula, podľa ktorej sa nazýval i účes. Bol to podkovite zahnutý drôt, ovinutý plátnom a ukončený šnúrkami. Dva pramene vlasov skrúcali a ovinovali okolo grgule. Ak sa ešte dnes vydaté ženy držia zvyškov tradičného kroja, nosia dva vrkoče ovinuté okolo hlavy. Na grgulu si ženy zakladali čepec. Na ňom sa uplatňovala najviac biela dierkovaná výšivka, výšivka na tyle, zlatá a strieborná výšivka. Dierkovaná výšivka sa sústreďovala i na sviatočných bielych ručníkoch, šatkách, ktoré sa viazali na čepiec. Okrem nich sa nosili aj šatky pestrofarebné, často lemované vyväzovanými vlnenými strapcami.

Základom mužského odevu v minulosti boli gate a košeľa. Gate (gace) sa šili z konopného nebieleného plátna, siahali po členky a na spodnom okraji boli vystrapkané. Gate nosili muži nielen na robotný deň, ale i na sviatok, v lete i v zime.

Hornú časť tela pokrývala košela, šila sa takisto z konopného plátna. Podobne ako gate, bola na okrajoch rukávov vystrapkaná a prešitá ažúrom. Rázporok na košelí nebol prestrihnutý v strede, ale posunutý viac doprava, ľavá strana tvorila preložku, punt, preto sa košeľa zaväzovala štyrmi tkanicami. Už i konopné košele sa zdobili niekedy červeno-modro-bielou výšivkou alebo sa pretkávali. Koncom 19. storočia sa začali na sviatok šiť košele aj z jemného kupovaného materiálu. To sa už uplatňovala aj technika plnej výšivky (červená). No postupne sa menila aj výzdoba. Začalo sa vyšívať i vlnenou priadzou (červenou, ale najmä charakteristickou žlto-čiemou, oranžovo-čiernou). Výšivku doplňovali vlnenou čipkou v tých istých farbách. Napokon sa vyšívalo i hodvábom a tenkou bavlnenou priadzou - pestrofarebne, neskôr v 20. storočí iba žltou, bielou farbou, doplnenou i zlatými a striebornými niťami. Okrem gatí boli známe aj nohavice obvykle zo súkna - modrého alebo od konca 19. storočia viac obľúbeného čierneho. Boli bohato šnurované vpredu okolo dvoch rázporkov modrou šnúrou, neskôr čiernou.

Zástera (záscera) sa v mužskom odeve vyskytovala pomerne zriedka (konopné plátno, farbiarčina).

Vesty (lajblík, pruclek) sa šili väčšinou z podobných látok ako nohavice a boli aj šnurované. V druhej polovici 19. storočia sa mení materiál i výzdoba (atlas, hodváb, brokát), farby i vzory sú pestré.

Muži v trnavskej oblasti nosili v minulosti viac druhov vrchného oblečenia - mnohé sa však zachovali iba z rozprávania, ako napr. biela súkenná kabanica. V celej oblasti známa a zachovaná je dlhá biela súkenná halena. Šili ju remeselníci, predávala sa na jarmokoch. Nosila sa väčšinou iba prehodená cez plecia.

K vrchným súčastiam patril aj kožuch z barančiny - starší typ biely, nefarbený, novší zafarbený na hnedo, tzv. madovec. Ďalej sem patrila pelerína z barančiny bunda, dlhá po päty, ktorá sa nosila do voza na dlhšie cesty. K starodávnym súčastiam patrí aj mužská mentieka z tmavomodrého súkna, podšítá barančinou s čiernym lemovaním, šnurovaná - obdoba ženskej mentieky. Nosila sa v minulosti napr. aj na sobáš. Už v 19. storočí je známy kabát zo súkna ako nohavice, z ktorého bola ušitá i kacabaja (obdoba ženskej). Kompromisom medzi mestským a sedliackym odevom bola pelerína s kapucňou z tmavej vlnenej látky - kuba, guba.

Podľa ikonografických prameňov vidíme, že i v okolí Trnavy muži v minulosti nosili dlhé vlasy, siahajúce až po ramená. Už koncom 19. storočia s najstaršou generáciou miznú tieto účesy a prevládajú nakrátko ostrihané vlasy. Klobúky širáki podliehali módnym vplyvom. Staršie mali široké strechy, novšie na prelome 19. a 20. stor. mali užšiu strechu, dohora vytočenú, dienko tvrdé, oblé. Hlavnú ozdobu mládeneckých klobúkov tvorili perá (kosírek) - biele perá z kohúta, páva, bažanta, ba aj pštrosie perá. Získanie kosierkov bolo u mládencov spojené s mnohými zvykmi (tance, pasovačka a pod.). V zime sa nosili barančinové čiapky (čepíca).

Medzi mužskou a ženskou obuvou nebolo takmer rozdielu - aspoň v starších tradičných formách. Pracovnou obuvou v lete boli pantofle z kože, kedysi sa nosili dokonca i do kostola a na muziku. Ďalej to boli čižmy rozličných typov, ako slovenské bóti, čižmi a nakoniec štíble s tvrdými sárami. Za prvej ČSR sa začala kupovať továrensky vyrábané obuv.

Autor

Text prevzatý z publikácie:
Slovenský ľudový odev. (strana 19 až 26)

Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin,
Vydané v roku: 1983-01-01 - 301-02/63