Územie bývalej Liptovskej župy tvorí dnes okres Liptovský Mikuláš a z Popradského okresu dve obce - Štrba a Liptovská Teplička. Liptov sa rozprestiera v údolí horného toku Váhu od prameňov Bieleho a Čierneho Váhu až po sútok s Oravou. Na severe susedila župa s Oravskou, na západe s Turčianskou, na juhu so Zvolenskou a Gemerskou a na východe so Spišskou župou. Iba Vysoké Tatry tvorili hranicu s Poľskom. Z juhu je Liptov oddelený od údolia Hronu Nízkymi Tatrami. Osídlenie bolo V minulosti (13.- 17. stor.) ovplyvnené viacerými kolonizačnými vlnami (prišli nemeckí baníci - v Liptove boli náleziská zlata - s valašskou kolonizáciou Rusíni a Gorali), ktoré tak isto ako zamestnanie (chov dobytka, pltníctvo, drevorubačstvo, roľníctvo), zanechali stopy i na charaktere ľudového odevu. Geografické rozdelenie na horný a dolný Liptov sa zhruba zhoduje i s rozdelením ľudového odevu na väčšie regióny, obidva s niekoľkými oblasťami. Veľká oblasť v okolí Liptovského Mikuláša mala veľmi jednoduchý odev bez výšiviek, ktorý zanikol koncom 19. storočia.

• 1. Hornoliptovské obce Liptovská Kokava, Štrba, Liptovská Teplička, Važec a Východná majú takmer jednotný mužský odev - košeľa so širokými rukávmi, biele súkenné nohavice (chološne), široký opasok, kožuštek z bielej barančiny. Ženský odev v každej z menovaných obcí má svoje odchýlky,ktoré sa prejavujú Výrazne na úprave hlavy vydatých žien. I keď je názov chomľa pre starší typ účesu a konťik pre novší spoločný, má rozmanité formy, s ktorými samozrejme súvisia i čepce. Odchýlky sú i vo výzdobe. Najbohatšia a najpestrejšia je výzdoba odevu vo Važci, kde okrem prietky nájdeme i výšivku (krížiková v pestrých farbách bavlnou i vlnou).
• 2. Obce Malé Borové, Veľké Borové, Huty ležia na rozmedzí Liptova a Oravy. Názov účesu žien chumelka potvrdzuje súvislosť s ostatnými obcami horného Liptova a hornej Oravy, ktoré zasiahla goralská kolonizácia.
• 3. Dolnoliptovskú obec Liptovské Sliače charakterizuje predovšetkým ženský odev: košeľa s dlhými rukávmi, siahajúca po kolená (spája v jednej súčastí spodník i oplecko), dĺžka sukieň (zostávajú v porovnaní s okolitými oblasťami dlhšie, až do pol lýtok) a napokon účes žien na obálku, pri ktorom sa dva pramene vlasov obkrúcajú spolu s tkanicami a formujú na temene hlavy pevný uzol, ktorý je tkanicami upevnený. Ženský čepiec má dienko (zadňičku) z tenkého bavlneného plátna alebo čipkoviny. Čelenka (čipki) je z bielej paličkovanej čipky, ktorú zhotovujú i dnes niektoré ženy vo Vyšnom Sliači. Konce čelenky viseli po plecia, novšie si ich ženy ozdobné pripínali k čepcu. Čepiec sa strihom i materiálom zaraďuje k dolnooravským čepcom. Mužský odev sa výrazne neodlišoval od ostatného Liptova. Ženský odev sa zachoval dodnes živý, mužský len na sviatočné príležitosti.
• 4. Dolnoliptovské obce Hrboltová, Hubová, Švošov, Stankovany patrili v minulosti odevom žien (čepiec dolnooravského typu) i mužov (výrazné kľučky okolo rázporkov na súkenkách) viac k odevnej oblasti dolnooravskej tvorili prechod medzi Oravou a Liptovom.
• 5. Dolnoliptovské obce Liptovská Lúžna, Liptovská Osada a Liptovské Revúce sa výrazne odlišujú od okolitých oblastí výzdobou odevu (najmä výšinou na ženských súčastiach, ktorá pokrýva plochu čepca a rukávy oplecka), ako aj strihmi a skladbou súčastí, názvoslovie ktorých si udržalo goralské prvky (goralská kolonizácia). Mnohé prvky sú spoločné s dolnooravským odevom.

Plátenná spodňica bola ľanová, štvordielna, z dvoch pôl plátna šikmo prestrihnutých, siahala od pŕs po kolená. Staršie spodnice boli bez plecníc, novšie pridržiavali dve plecnice. V Liptovskej Osade bola spodnica z dvoch rovných pôl. Na spodnicu sa obliekalo oplecko z plátna, ktoré malo predný a zadný diel nariasený do goliera a rukávy z dvoch dielov. Výšivka bola pod prieramkovým švom. Najstaršie výšivky na rukávoch oplecka boli biele v technike počítanej nite a prelamovania. V Revúcach a Osade sa výšivka voľne predkresľovala červenou bavlnenou priadzou.

Od konca minulého storočia sa vyšívalo okrem bavlny i vlnou. Oplecko malo pod golierom prišitú čipku. V minulom storočí bola ručne paličkovaná, červená. Robili ju na Donovaloch a Motyčkách. Začiatkom storočia sa začínajú používať i pestré háčkované čipky. Na Oplecko a spodnicu sa obliekla sukňa s prišitým živôtikom (fartuch s kabotkem, košeľa so živôtikom). Sukňa z domáceho plátna sa skladala alebo naberala zo 4-5 dielov. Živôtik z červeného alebo zeleného tenkého súkna sa zdobil stuhami, v minulom storočí šnuroval striebornými alebo vlnenými bortňami. Výstrih sa ukončil do špicov.

Po prvej svetovej vojne biele sukne farbili na tmavosivo (sukňa) a nosili doroboty. Sviatočné sukne sa skladali z tenkého zeleného súkna, odspodu sa podšívali červeným súkenkom. Na sukňu sa opásala dvojpolová zástera (šata), ktorá sa cez prostriedok zošívala ozdobným švom. Obvykle sa nosili zástery z farbiarčiny s tmavomodrým základom a veľkým výrazným bielym vzorom. Okrem nich sa na sviatok nosila aj biela zástera (záponka, biela šata). Až v polovici 20. storočia začali ženy v Liptovských Revúcach nosiť hnedý kožúšok bez rukávov (kamizol). Opásavali sa súkenným pásom (posek, 10 × 300 cm), ktorý sa po dĺžke skladal z červeno-čiernych alebo čierno-zelených pásov. Začiatkom 20. storočia sa začali tieto pásy vyšívať na stroji bielou priadzou. Pás si obkrúcali okolo pása, vzadu preložili a konce nechali visieť.

V zime a do dažďa nosili ženy štvorcový obrus (obrušťek) z dvoch pôl domáceho plátna, ktoré sa zošívali ozdobným švíkom alebo paličkovanou vložkou. Obrusy sa nosili zložené tak, aby bolo vidno vložku, ojedinele preložené do trojuholníka. Ďalšou nedelenou súčasťou bolo prestieradlo z dvoch pôl plátna, dlhé asi 250 cm. Na oboch koncoch sa zdobilo výšivkou, ukončilo čipkou a zošilo sa paličkovanou vložkou. Prestieradlo, podobne ako jednopolová textília rantúch, boli obradovými súčasťami odevu nevesty. Z tmavohnedého súkna sa šil kabát z jedného kusa s preložením na pleciach a rukávoch, ktorý siahal niže pása (caha, suknica). Bočné diely boli krídlovito rozšírené, golier malý, stojatý. Manžety a golier lemovalo červené súkno alebo šnúra, prednice a dolné okraje červené a zelené súkno. Bohatšie ženy nosili biele kožuchy s rukávmi, ktoré siahali po boky. Staršie boli biele, po prvej svetovej vojne sa začali nosiť i hnedé kožuchy, lemované čiernou baraňou kožušinou. Ozdobovali sa farebnými koženými aplikáciami, zriedkavejšie vlnenou alebo bavlnenou výšivkou. V chladnom počasí sa okrem kožušinových a súkenných súčastí nosili i rozličné kabátiky. Z domáceho keprového plátna sa šil biely kabátik (kabaňa) jednoduchého strihu bez plecných švov. Zaväzoval sa troma pármi tkaníc. Začiatkom storočia sa začali nosit' i priliehavé kabátiky z červeného alebo čierneho diftínu, ktoré siahali níže pása. Golier bol s výložkami, ktoré spolu s manžetami boli zo zeleného alebo čierneho zamatu. Kabátiky sa zapínali na gombičky. Staršie ženy ich nosia i dnes. Súčasne s farebnými kabátikmi sa nosili biele kabátiky z domáceho keprového plátna. Okolo roku 1930 sa začali nosiť i svetre pletené z ovčej vlny.

Dievčatá mali vlasy rozčesané na pútec a vzadu zapletené do jedného trojpramenného vrkoča zviazaného šnúrkou, na sviatok stuhou. Dospelé dievky i nevesty nosili na hlave veniec z rozličných umelých kvetov, korálkov a ozdôb. Účesy vydatých žien sa v jednotlivých dedinách odlišovali. Vlasy sa rozdeľovali pútcom na dve polovice. Podložky, okolo ktorých sa obkrúcali dva pramene vlasov, sa volali: v Liptovskej Lúžnej obalok, V Liptovskej Osade obálka alebo klobása s drôtom a v Liptovských Revúcach rohi. V Lúžnej a Osade je podložka z polkruhového drôtu, ktorý má zosilnené rohy obalené plátnom. Konce oblúka sú spojené tkanicou, ktorá uzatvára podložku do kruhu. V Revúcach sú konce oblúka zahnuté a tvoria základ pre stočené vlasy na ušiach, ktoré vyčnievajú spod čepca. V minulosti sa miesto drôtu používalo na vystuženie účesu zošité hrubé plátno vyplnené perím. Plátenný čepiec kápka sa zdobil podobnou výšivkou ako oplecko. Predný okraj čepca sa ukončil ručne paličkovanou farebnou čipkou, neskôr háčkovanou s okrúhlymi zubmi. I dnes chodia ženy v čepcoch bez šatky, alebo si naň viažu veľkú bielu šatku (150 × 150 cm), (handra). Po druhej svetovej vojne sa začali nosiť i malé štvorcové šatky. Veľké šatky sa zaväzujú tak, že sa pod bradou prekrížia a vzadu na hrdle zaviažu. Doplnkom ženského odevu boli do medzivojnového obdobia i zápästky (zapjonstki), pletené na štyroch ihliciach z domácej alebo kupovanej farebnej vlny.

Košeľa (košuľa) z domáceho plátna bola bez švov na pleciach, s rovnými širokými rukávmi (driek a rukávy košele z jednej poly plátna, rukávy sa prišívali k drieku voľným ozdobným švom), vpredu okolo rázporku a na dolnom okraji rukávov sa ozdobovali košele výšivkou alebo čipkou. Zaväzovali sa bielymi tkanicami a zapínali mosadznou sponou. Nosili sa zapásané do nohavíc. Plátenné gate (gače) sa nosili len ako spodné (jedna nohavica bola široká ako pola plátna). V páse nebývala tkanica, rázporok sa preložil. Na gate sa obliekali biele súkenné nohavice (portki, nohavice z valaskieho súkna). Mali dva rázporky, ktoré práve tak ako bočné švy ozdobovali červenými a zelenými vlnenými šnúrami. V páse do obalka vovliekali dlhý remeň (opašňik), ktorý sa ešte raz voľne obtočil okolo pása. Ozdoboval sa kovovými gombičkami a zapínal na mosadznú pracku. Široký 2-4-prackový opasok z kože sa uchoval len v odeve pastierov a drevorubačov. Okrem súkenných nohavíc sa nosili začiatkom storočia i plátenné keprové nohavice mestského strihu (rajtózňe), neskôr ich farbili na tmavosivo. Celý rok sa nosili vesty (brušľak) z kupovaného tenkého bieleho súkna, okraje lemovalo červené súkenko a vyšívanie. Kožúšok bez rukávov (brušľak kožušani) bol biely, sviatočný zdobený výšivkou. Od polovice 20. storočia starí chlapi začali nosiť hnedé kožúšky (kamizol) so zapínaním na boku.

Starí ľudia spomínajú, že muži nosili trojštvrťové biele kožuchy s rukávmi, ktoré sa kupovali na jarmokoch. Z tmavohnedého domáceho súkna sa šil trojštvrťový kabát huňa, cuha, sukňica, ktorá sa pod hrdlom zapínala na mosadznú sponu. Muži si ju opásali šnúrou, skrútenou z ľanovej priadze (konce) alebo pásom ušitým z plátna. Tento kabát nosili muži i ženy spoločne. Okolo roku 1930 začali muži nosiť krátke kabáty (huňa) z domáceho súkna, ktoré mali strih mestských kabátov (výložky, dvojradové zapínanie). Golier a vrecká sa lemovali zeleným súkenkom alebo čiernou tkanicou.

Koncom 19. a začiatkom 20. stor. nosili starí chlapi dlhé vlasy voľne spustené alebo spletené do vrkočov. Na hlave nosili klobúky so širokou strechou. Tie sa začiatkom storočia prestávali nosiť, muži sa začali nakrátko strihať a kupovali si mestské klobúky. V zime nosili baranice homoľovitého tvaru a barančinové čiapky s vyhnutým okrajom.

Spoločnou obuvou pre mužov i ženy boli do konca 19. storočia krpce, do ktorých sa nosili plátenné onuce (oňicki). V zime sa do krpcov obúvali pančuchy pletené z čiernej a bielej vlny na piatich ihliciach (karpétki, kapce). Ženy nosievali v tom čase i súkenné biele guňunki, ktoré sa šili ako krpce, muži zase kožené jančiarki, siahajúce nad členok, so šnurovaním na vnútornej strane. Začiatkom 20. storočia mužskou i ženskou obuvou sa stali čižmy a kapce z bieleho i čierneho súkna. Od polovice 20. storočia si ženy kupovali i čierne poltopánky a k nim hnedé pančuchy.

Autor

Text prevzatý z publikácie:
Slovenský ľudový odev. (strana 133 až 140)

Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin,
Vydané v roku: 1983-01-01