Tekovský komitát vznikol v ll. storočí. V druhom desaťročí sa komitát zmenil na zemiansku stolicu. Juhovýchodná časť Tekova patrila do 13. storočia k Ostrihomskej stolici, severná časť do l4. storočia k Zvolenskej župe. Administratívne centrum mala župa na Tekovskom hrade, neskôr na levickom hrade, v Topolčiankach a v Zlatých Moravciach.

0d 13. storočia osídľovali časť severného Tekova Nemci, ktorí prichádzali najmä ako banskí odborníci a baníci, remeselníci a obchodníci do okolia Kremnice, kde sa ťažili vzácne kovy. V Kremnici sa ťažilo zlato a striebro, bola tu najvýznamnejšia uhorská mincovňa.

V 16. a 17. storočí mnoho dedín zdecimovala turecká expanzia, v 18. storočí sa takmer tretina obyvateľstva vysťahovala na Dolnú zem.

V južnej časti Tekova boli obce s maďarským obyvateľstvom, ale netvorili kompaktné územie. V okolí Kremnice žili karpatskí Nemci, ktorí boli vo velkom počte vysídlení po roku 1945. V severnom Tekove boli rozvinuté remeslá, sklárstvo, hrnčiarstvo, na juhu sa pestovalo obilie, kukurica, konope, ľan, tabak a rozšírený bol chov dobytka.

Z hľadiska konlesie boli v Tekove zastúpení najmä katolíci, v menšej miere evanielici a kalvíni. Židia mali svoje náboženské obce hlavne v Tekovských Lužanoch a v leviciach, do roku 1867 sa nesmeli usadzovať v banských mestách v okruhu do 7 míľ. V roku 1910 mala Tekovská župa rozlohu 2 724 km2 a 178 500 obyvateľov.

Rozdielne zamestnania našli odraz i v ľudovom odeve. Severnejšie položené roľnícke obce boli chudobnejšie a izolované, ich odev si zachoval mnoho archaických prvkov. Na zhotovenie odevných súčastí sa dlhšie používalo konopné plátno, udržala sa aj výšivka, najmä v červeno-čiernej farebnosti v ženskom kroji a žlto-oranžová na mužských košeliach. Rubáše boli z domáceho platna s tkanou stankou. Najpestrejší a veľmi svojrázny bol kroj z okolia Starého Tekova, ktorý sa nosil najmä v tzv. čilejkárskych obciach.

Rubáš tvorila sukňa z konopného platna, vpredu hladká, inak celá riasená. V 19. storočí mal tento spodník charakter spodného i vrchného oblečenia.

Aj rukávce sa šili z konopného plátna, dlhé rukávy boli všité do manžetky, predný a zadný diel bol nariasený a všitý do úzkeho vyšívaného obojka. V lete ženy nosili rukávce s rukávmi nad lakte, ukončené výšivkou a čipkou, na ramenách boli vytkávané a vyšité. Neskôr sa látka na rukávce kupovala, ale z úsporných dôvodov ju kombinovali s domácim plátnom. Sukne sa šili z modrej alebo čiernej farbiarčiny, neskôr z kupovaných kartúnov. Oba typy sukní sa zdobili nášivkami zo stúh, zúbkamí a meandrami.

Zástera bola široká a naskladaná, zväčša z tmavej farbiarčiny, na výzdobu našívali rozmanité stuhy, podobne ako pri sukniach. Živôtik s nášivkami bol tmavej farby, zhotovoval sa z kvietkovaných kartúnov alebo z modrotlače.

Proti nepriazni počasia si ženy cez hlavu alebo ramená prehadzovali plachtičky, dlhé aj vyše dvoch metrov.

Koncom 19. storočia sa začínali nosiť kabátiky lipitky, ukončené naskladaným volánom, zväčša z čiernych látok. V lete chodili ženy bosé alebo mali obuté pantofle bez päty. Nosili sa aj dreváky s koženými remencami.

Košele mali úzky stojatý golierik, dlhé rukávy všité do manžiet a kratšiu légu na zapínanie. Okolo légy boli vytvorené zámiky alebo výšivka, neskôr strojová.

V lete muži nosili široké, dole vystrapkané alebo len zahnuté plátenné gate a bielu plátennú zásteru. Podľa typu práce používali aj čierne a tmavomodré zástery.

Vesta bola súkenná, ale aj z farbiarčiny, v zime nosili súkenné nohavice čiernej a bielej farby. Obúvalí si kožené pantofle, podobne ako ženy.

Požitavské obce od Čiernych Kľačian smerom ku Vrábľom svojím odevom inkinovali k levickej i nitrianskej odevnej oblasti. V ženskom kroji to boli výrazne široké, kratšie a veľmi pestré sukne zdobené nášivkami, flitrami a korálikmi. V mužskom odeve sú markantné zástery a vyššie klobúky aj čierne súkenné nohavice s čiernym šnurovaním.

V ženskom odeve vo viacerých obciach pod Tríbečom, napríklad v Jedľových Kostoľanoch, Skýcove či v okolí Obýc, sa zachovalo viacero archaických prvkov, hlavne v používaní domáceho konopného plátna. Rubáš bol ušitý z hrubšieho plátna, spodná časť z viacerých dielov, k nej bol prišitý pás červenej tkaniny, takže siahal nad prsia. Upevnený bol tenkou stužkou zozadu cez plece.

Biela sukňa bola pôvodne vrchná, neskôr na ňu prišla ďalšia, glotová, na zimu štotová, poskladaná do úzkych záhybov. Z podobnej látky boli aj zástery, na spodnom okraji vyšívané alebo lemované nášivkami a stuhami.

Starobylosť kroja dokazujú rukávce, ktoré boli veľmi krátke, siahali tesne pod lopatky, aby bolo vidieť červenú tkaninu rubáša. Predný a zadný diel bol jemne riasený, rukávy siahali nad lakeť , boli ukončené bielou čipkou a na lakti sa zdobili mašľou. Rukávce sa vyšívali na pleciach a okrajoch rukávov červenou, zelenou a ružovou priadzou, na smútočnom odeve prevládala modro čierna výšivka.

V zime sa nosili čierne podšité kabátiky, neskôr prišli do módy vlniaky.

Čepce z bieleho plátna sa ovinovali dlhou farebnou stuhou, siahajúcou na chrbte až pod pás. Na sviatočných bielych šatkách bola v jednom rohu jemná biela výšivka, zväčša doplnená monogramom majiteľky a datovaním. Sviatočnou obuvou boli čižmy, neskôr ich nahradili čierne poltopánky s prackou. V tradičnom kroji sa nepoužíval živôtik.

V lete si muži obliekali konopné gate s vystrapkaným okrajom, v zime nohavice z bieleho súkna.

Košeľa z plátna siahala níže pása, pod malým preloženým golierikom sa zaväzovala na tkaničky. V spojoch na prieramkoch a v ukončení šírokých rukávov bola vyšívaná žltou a oranžovou priadzou.

V zime sa nosili krátke súkenné kabátiky alebo dlhé haleny. Do kožených bačkôr sa obúvali pletené pančuchy z ovčej vlny, v zime sa nosili čižmy. Klobúky mali širšiu striešku, v zime pokrývali hlavu baranice.

Na spodné sukne sa obliekala širšia sukňa z modrotlače alebo tmavej farbiarčiny.

Zástery boli široké, naskladané, z čierneho glotu alebo hodvábneho atlasu, zdobené boli len previazanou stuhou, ktorej konce sa prekladali cez stred zástery.

Rukávce boli z jemného bieleho plátna, s balónovými rukávmi zaviazanými nad lakťami, so širokou dierkovou výšivkou a obšítím okolo špicov.

Živôtik bol krátky, z čierneho alebo modrého kašmíru, s rozličnými nášivkami. S farbou výzdoby živôtika harmonizovala červená alebo modrá kašmírová kosička so strapcami a v rovnakej farbe boli mašle na predlaktí rukávcov a stuhy okolo pása.

Čepiec bol jemný, tylový, s vyšívanou dlhšou čelenkou. Okolo temena hlavy sa uväzovali dve stuhy, ktoré pridržovali čelenku nad sluchami a tvorili mašľu na pravej i ľavej strane hlavy. Stuhy boli v kombinácii dvoch farieb, modrej a ružovej alebo červenej. Tento čepiec dával kroju osobitý ráz.

Ku kroju patrili čižmy.

Charakterizovali ho konopné gate a zástera, oboje v ukončení so strapcami. Zimné nohavice boli súkenné, biele, so šnurovaním.

Vesta z modrého súkna mala vrecká, široké lemovanie okolo zapínania, ktoré bolo zdobené červeným šnurovaním a nášivkami.

Vrchný zimný odev tvoril biely kožuch s červeným zdobením na rukávoch a lemovaní.

Čierne čižmy boli pod kolenom vykrojené do tvaru srdca.

Od konca 19. storočia sa prestala nosiť riasená sukňa, ktorá bola vrchným odevom. Vrchné sukne boli z čierneho glotu, farbiarčiny, brokátu, atlasu a zamatu. Boli zdobené množstvom nášiviek, pruhov striebornej čipky, stúh, flitrov a perličiek. Pod vrchnou sukňou bývalo 6 až 10 spodníc, ktoré sa riasili v bedrovej časti, takže silueta ženského kroja mala znížený driek. Sukne z fialovo-čiernej farbiarčiny, ktorú vyrábali levickí farbiari špeciálnym spôsobom, sa podšívalí papierom, čím sa dosiahla ich objemnosť.

Aj zástery boli bohato zdobené, podobne ako sukňa. Boli z farbiarčiny, ktorá mala moárový lesk a bola husto naskladaná do širokého pásu.

Začiatkom 20. storočia prišli do módy rukávce zo šifónu so širokým odstávajúcim volánom s čipkou, silne naškrobené. V prvej tretine 20. storočia sa ujalo nosenie košieľok s úzkymi rukávmi. Aj košielky sa zdobili stuhami, strojovou výšivkou a čipkami.

Živôtik bol v tmavších farbách, zväčša z podobných materiálov ako sukňa. Vpredu nebol zdobený, pretože sa nosila veľká, na prsiach prekrížená šatka. Keď sa prestali nosiť šatky, začal sa nášivkami vyzdobovať celý živôtik.

Začiatkom 20. storočia sa v ženskom odeve udomácnili rozmanité vrchné kabátiky, spočiatku z tmavých materiálov, neskôr z kvetovaných brokátov, atlasu, s bohatou výzdobou zo stúh, flitrov a nášiviek.

Svojím tvarom bol unikátny ženský sviatočný čepiec, takáto forma sa nevyskytovala nikde inde na Slovensku. Rohatý čepiec sa v minulosti nosil aj do práce, len bol menší ako súčasný. Dienko čepca tvoril rovný pás vyšitého tylu, čelenka bola nazberaná do čipky a nad čelom zakončená piatimi zubami. Celá plocha čelenky bola pokrytá stuhami, nášivkami, blyskáčmi a flitrami. K čepcu patrila široká čierna kožená podložka, tzv. fízier, ktorý úprave hlavy dodával turecký ráz. Niekedy sa fízier upevňoval zámerne silno, čím si ženy vyťahovali obočie a oči do bizarného, orientálneho výzoru.

Ku kroju sa nosili mäkké čižmy, nad členkom naskladané do rias. K poltopánkam nosili mladé ženy farebné pančuchy, staršie ženy tmavé.

Muži nosili konopné gate, v zime súkenné čierne nohavice s dvoma rázporkamí a čiernym šujtášom. Zástera sa nosila najmä ku gatiam, bola z čierneho glotu, husto naskladaná, naspodku vyšívaná.

K nohaviciam i gatiam sa obliekala čierna vesta s tromi radmi strieborných gombíkov. V zime sa nosil hnedý barančinový kožuch, súkenný kabátik s čiernym šnurovaním alebo biela súkenná halena. K odevu patrili čižmy.