Obce ležiace v údolí Váhu od Nového Mesta nad Váhom po Piešťany mali spoločný odev, známy pod názvom píešťanský, hoci v samých Piešťanoch sa už koncom 19. stor. nenosil. Asi v tom čase sa tam udomácnili nové techniky vyšívania (predošlé sa robili na konopnom plátne plochým stehom podľa počítanej nite). Boli to plochý steh podľa predkreslenia a dierkovaná výšivka. Časom sa odlíšili obce Bašovce, Častkovce, Krakovany, Očkov, Malé Orvište, Ostrov, Pobedim, Podolie, Horná Streda a Trebatice. Motívy tzv. krakovianskej výšivky boli drobné, kým v ostatných obciach ležiacich väčšinou na ľavej strane Váhu, bola výšivka plochým stehom i dierky väčšie. Vyšívali sa rukávce, čepce, zástery, šatky a mužské košele. Typické farby boli žltá, oranžová, zriedkavejšie červená, biela a modrá, v polovici 20. stor. i zelená a fialová. Piešťanský kroj (popri trnavskom) je jedným z najbohatšie zdobených krojov západného Slovenska s veľmi vyspelou výšivkovou technikou. V prvej polovici 20. stor. sa stal reprezentačným slovenským krojom na rozličných podujatiach doma i v zahraničí.

Plátenný rubáč alebo sponník sa skladal zo spodnej časti - sukne, ktorá bola vzadu až po boky husto nariasená. Od pása pod pazuchy bol prišitý rovný kus plátna a vzadu naprostriedku bola pripevnená jedna plecnica. Rubáč nahradila neskôr spodná sukňa, nezošitá kasanica alebo škrobeníca.

Na rubáč sa obliekali rukávce. Staršie boli konopné s úzkymi rukávmi šikmo strihanými (skosové, na skos) a väčšinou bez výšivky, mali len čipkový volán pod hrdlom (krajsel), dierkovanú výšivku na konci rukávov a na pravom boku rázporok. Rukávy siahali po predlaktie. Sviatočné rukávce boli z jemného kupovaného plátna a rukávy z jednej šírky plátna, rovné, ukončené výšivkou i čipkou. Rukáv siahal až po zápästie, ale asi 10-15 cm od kraja mal vovlečenú šnúrku, ktorou sa stiahol a vysúkal nad lakte. Takto sa utvoril volán (tacla). Na týchto rukávcoch sa uplatnila len výšivka, alebo sa kombinovala s ručne paličkovanou čipkou. Vyšíval sa volán pod hrdlom, takmer celá plocha rukávov i volán na ich konci.

V celej oblasti piešťanského kroja sa zachovalo nosenie dvoch záster (zástera) - najprv sa obliekla zadná, potom predná, čo prekrývala okraje zadnej, takže z rubáča nebolo nič vidno. Obe zástery boli z rovnakého materiálu (čierny, strednomodrý alebo tmavomodrý perkál, satén, glot), iba výzdoba výšivkou alebo čipkou bola na prednej zástere na troch stranách, na zadnej iba naspodku.

Voľakedy ženy nosili sukňu iba na sobáš a na veľké sviatky. Tažká sukna bola z tenkého kupovaného súkna (zelená, bledomodrá, čierna), na spodnom okraji mala prišité tri hodvábne modré stuhy a bola skladaná. K nej sa nosila biela zástera. Pred druhou svetovou vojnou sa začali nosiť do roboty namiesto dvoch záster sukne z pracích materiálov, k nim zástera (futa) z čierneho alebo modrého glotu.

Na rukávce sa obliekal živôtik (prucel) z pestrých látok (brokát, lister) zdobený striebornými šíkmi, stuhami. Siahal do pása a zapínal sa na veľké dvojstranné spony alebo gombíky striebornej farby. Okolo pása sa nosila vyšívaná stuha - opasuvačka.

Z nedelených textílií ako vrchný odev v zime a do dažďa sa nosila štvorcová plachta. Odzevačku nosila nevesta na sobáš okrútenú okolo rúk, konce viseli vpredu zarovno so sukňou. Bola široká jednu polu a dlhá 350 cm.

Trojštvrťový, po kolená siahajúci kožuch - belák, bol z bielej barančiny, zdobený farebnými koženými aplikáciami. Predné diely sa vyhli a zapli na chrbte dvoma gombíkmi. Strihom i dĺžkou bola podobná mentieka z bledomodrého súkna podšítá barančinou, ozdobená tmavším šnurovaním a strapčekmi z harasovej vlny (mentěk, kitajkoví kožuch).

Zo súkenných súčastí to bola kacabaja (kabát), siahajúca níže pása. Bola z bieleho súkna, výložky na manžetách, niekedy i na golieri a vrecká boli z modrého brokátu. Zdobili ju modrým šnurovaním a okraje lemovanými zúbkami vysekanými z bieleho súkna.

Slobodné dievčatá mali vlasy zapletené do jedného vrkoča (kacas), bez pútca, na konci zviazaného tkanicou. Vo sviatok mali uviazané stužky do tyla.

Účes vydatých žien sa volal grgula. Vlasy sa rozdelili pútcom na dve polovice a omotávali sa okolo podložky (grgula). Tá mala rozličné tvary (napr. v Pobedime poloblúk, ktorého rohy vystužujú čepiec). Boli to drievka alebo novšie i drôt, obalené konopnými vláknami a omotané plátnom. Na grguľu si položili čepec, ktorý bol celý vyšitý. Mal dienko a čelenku ukončenú čipkou. Začiatkom 20. stor. začali sa v krakovianskej oblasti čelenky vyšívať do zubov, ktoré nahradili čipku. Na čepiec sa uväzoval biely štvorcový ručník z jemného bieleho plátna. V jednom rohu bol vyšívaný bielou dierkovanou výšivkou a lemovaný čipkou. Dlhá obradová šatka (krst, úvod), ktorá sa okrúcala okolo hlavy, rúk a pása bol cínadoch. Bola široká jeden ríf (asi 70 cm) a dlhá 350 cm, konce boli vyšívané a zakončené čipkou.

Starší typ košele, ktorý sa prestal nosiť začiatkom 20. storočia, boli konopné košele so skosenými rukávmi. Novšie, z kupovaného plátna, majú rukávy rovné, k drieku košele prišité ozdobným stehom alebo čipkou. Rukávy sú v zápästí nariasené a zakončené obalkom. Košeľa siaha pod pás. Golier je rovný, rázporok pod hrdlom sa zaväzuje štyrmi tkanicami, pravý diel košele sa prekladá cez ľavý. Plecia košele a manžety sú vyšívané, niekedy aj tkanice.

Plátenné gate boli v lete vrchnou pracovnou i sviatočnou súčasťou, v zime slúžili ako spodné nohavice. Šírka nohavice bola jedna pola doma tkaného plátna. Spodný okraj gatí bol vystrapkaný a nad ním ozdobený bielym ažúrom. V páse sa stiahli tkanicou. Nohavice boli zo šedomodrého tenkého kupovaného súkna, podšité bielym barchetom. Pod pásom mali dva rázporky, okolo nich a pod nimi boli tmavomodrá šnurovania, boli úzke, naspodku mali strmene, nosili sa do čižiem. V páse ich pridržiaval remeň vtiahnutý do obalka. Do rázporkov sa na sviatok vkladala biela vyšívaná vreckovka.

Vesta (prucel) bola z takého istého šedomodrého súkna (niekedy i šnurovaná), alebo sa šila i z bledomodrého atlasu. Siahala do pása a na oboch predných dieloch s prišitýmí okrúhlymi kovovými gombíkmi, ktoré sa nezapínali.

Kožuch madák - pomenovaný podľa farby kože - bol trojštvrťový, z barančiny. Okraje mal lemované čiernou alebo bielou kožušinou takisto z barančiny. Výzdobu tvorili červené a zelené kožené aplikácie. Z ovčej kože bola aj biela pelerína bunda. Obliekali si ju zriedkavejšie - na cesty do voza.

Začiatkom 20. storočia si už iba najstarší pamätali trojštvrťovú kabaňu a dlhú halenu. Obe boli z bieleho domáceho súkna. Kabaňa bola rozšírená naboku klinmi, vyzdobená bola červeným a zeleným súknom a šnúrami. Nezapínala sa, pri práci si ju preväzovali motúzom alebo povrieslom zo slamy. Halena sa nosila menej než kabaňa, bola príležitostným odevom, podobne ako bunda (furmani do voza). Mala štvorcový golier, ktorým sa pri nepriaznivom počasí prikryla hlava.

Tmavomodrý súkenný trojštvrťový kabát, podšitý i lemovaný barančinou - menték, nosili muži aj ženy. Polomestským odevom bola pelerína s kapucňou zo sivého súkna - kuba - rozšírená aj v iných oblastiach západného Slovenska (napr. v okolí Trnavy, v Brezovej pod Bradlom a vo Vajnoroch). Nosila sa ešte začiatkom tohto storočia a nahrádzala halenu i kožušinovú bundu.

Vývojovo najnovšou súčasťou bol kabát zo svetlomodrého súkna. Siahal niže pása a strih mal už ako mestské kabáty (preložený golier s výložkami, tvarované rukávy).

O mužskom účese i pokrývkach hlavy tejto oblasti je málo údajov - v zime sa nosila čierna baranica a inak čierny širák.

Letná pracovná obuv mužov i žien boli kožené pantofle. V zime a vo sviatok sa nosili čižmy. Starodávne štíble naboki šité boli čierne a mali úzky opätok. Ženské boli nad členkami nariasené (rancuvané), mužské boli zas vpredu na sáre vyrezané do srdca a vzadu na päte mali koženú ozdobu, tzv. pupok. Po prvej svetovej vojne nosili ženy i kupované topánky.

Obce v údolí Váhu (Piešťany-Sereď) v Trnavskom okrese patria jednoznačne k trnavskému variantu ľudového odevu (pozri Bratislava, bod 1), z ktorých treba menovať aspoň jednu, a to Dolný Lopašov. Ľudovému odevu tejto obce sa podrobne venoval vo svojich prácach P. Socháň. Spomedzi nich sa vydelilo niekoľko dedín (Jaslovské Bohunice, Červeník, Drahovce, Dubové, J alšové, Madunice, Malženice, Pečeňady, Šulekovo, Trakovice, Žlkovce), ktoré tvoria prechod medzi odevom trnavským a piešťanským, no v priebehu vývoja od polovice 19. stor. postupne priberali alebo vylučovali odevné súčasti jednej alebo druhej oblasti. Okrem toho sa v tomto regióne už od polovice minulého storočia začala rozvíjať špeciálna výšivková technika, známa v súčasnosti ako trakovická vikladaná robota (aplikácia jemného plátna na tyl - Oboje v bielej farbe), hoci sa pôvodne začala robiť v Žlkovciach. Počas prvej ČSR sa v Trakoviciach usporiadal kurz na aplikáciu, a tak sa táto výšivková technika stala špecifikou viacerých obcí.

Obce v okolí Serede (Šoporňa, Pata, Hájske). Odev tvorí prechod medzi trnavským krojom, ku ktorému inklinuje viac - a odevom z okolia Nitry (pozri Nitra, bod 5). V južnejších dedinách prebieha etnická hranica slovensko-maďarská. Oblasť sa výrazne odlišuje od okolia špecifickou výšivkou. Plocha výšivky je rozčlenená na malé štvorčeky, obdĺžniky, vyplnené geometrickými alebo veľmi štylizovanými rastlinnými motívmi, vyšívanými plochým stehom podľa počítanej nite i predkreslené. Prevažuje červená farba, doplnená žltou, bielou, zelenou a modrou. Motívy výšivky zaplňujú celú plochu, podkladový materiál nevidno, celkový dojem je mozaikovitý.

 

Autor

Text prevzatý z publikácie:
Slovenský ľudový odev. (strana 43 až 47)

Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin,
Vydané v roku: 1983-01-01