Mužská krojová košeľa GEJZA

Vyšívacie stehy a techniky.

Ďalšie stehy vyšívané podľa počítaných nití, a to predný, zadný, stonkový, mešterka, formovací steh, krivinka, krokvička, pokladáme za doplnkové ozdobné techniky. Vyšivajú sa v tvare liniek, drobných prvkov, motívčekov a pásikov a do pĺňajú a dotvárajú omamentálne kompozície. Predný a zadný steh patria k najjednoduchším základným technikám.

Vyšívali sa buď do tvaru liniek, alebo sa nimi vytvárali dopĺňajúce motívy, ako vetvičky, stromčeky, baranie rožky, hviezdičky, kurie ritky, žabie očká a pod. Stonkovým stehom sa vyšívali rovné linky. Väčší význam a širšie uplatnenie získal vo výšivke podľa predkresleného vzoru. Mešterkou sa začist'ovali a ukončovali okraje textílií, spevňovali a lemovali sa ňou pásy výšivky vyšívanej vo vytiahnutých nitiach (ažúrka, hrachovinka alebo výrez).

Formovacím stehom sa dopĺňala hladkovaná a výrezová technika. Vyšíval sa v dvoch až troch súbežných linkách, pričom delil, prípadne kontúroval motívy. Krokvička a krivínka V tvare liniek lemovali kompozíciu. Krivinkou sa vytvárali aj drobné kvietky, vetvičky a stromčeky.

Mešterka.

Šije sa sprava doľava bez vytiahnutia nití alebo vo dvoch súbežne vytiahnutých nitiach. Nite sa naberajú ihlou a obtáčajú zadným stehom striedavo raz na hornej a raz na dolnej linke. Keď sa prechádza z dolnej linky na hornú, ihla sa vypichuje vodorovne nahor, keď sa prechádza z hornej na dolnú, vypichuje sa krížom sprava naľavo.

Formovanie.

Stehy formovania sú podobné zadným stehom. Šijú sa vo dvoch, troch alebo štyroch súbežných linkách v šikmom smere tak, že sa šije steh prvého až štvrtého riadka za sebou. Stehy sa ukladajú uhlopriečne cez dve alebo tri nite plátna.

Predný steh.

Šije sa sprava doľava. Ihla sa vpichuje a vypichuje v pravidelných vzdialenostiach podľa počítania nití alebo podľa odhadu.

Zadný steh.

Šije sa smerom sprava doľava. Ihlou sa naberá rovnaký počet nití tkaniny dozadu i dopredu tak, že sa naberú najprv zadné nite a ihla sa vypichne vpredu po odrátaní rovnakého počtu nití. Rovnakým spôsobom sa pomocou zadného stehu vytvárajú ozdobné prvky, napr. žabie očká, baranie rožky.

Stonkový steh.

Stonkovým stehom sa vyšívajú ozdobné linky buď podľa počítania nití, alebo podľa predkreslenía. Šije sa zľava doprava. Ihlou sa naberá vždy rovnaký počet nití, alebo sa vypichuje odhadom v rovnakej vzdialenosti tesne pri predchádzajúcom stehu nad alebo pod položenou niťou z ihly.

Krívinka.

Šije sa v rovnej linke sprava doľava. Prvý steh sa položí v šíkmom smere zhora nadol, zľava doprava. Ihlou sa naberie vodorovným smerom sprava doľava dvojnásobný počet nití. Ďalej sa postupuje opačne tak, že sa niť vedie nahor smerom zľava doprava a opäť sa vypichne vo vodorovnom smere.

Krokvička.

Šije sa podľa počítania nití vodorovným smerom zľava doprava. Stehy sa kladú krížom cez seba, pričom sa raz jeden a raz druhý steh o polovicu nití posúva smerom do prava. Na ihlu sa preto naberá pámy počet nití.

Gemer - Novohradský kroj

Variant stredoslovenského typu ľudového odevu novohradského. Koncom 19. storočia nosievali v Polichne len kroj. Najprv ho začali opúšťať muži (chlapi), najdlhšie ho udržiavali ženy, najmä pri slávnostných príležitostiach. Je podobný kroju z Ábelovej, Madačky, Nedelišťa a z Dolného a Horného Tisovníka Gemer.

Ženský kroj

Rozlišoval sa podľa toho, či išlo o dievča alebo bezdetnú nevestu, alebo o nevestu s deťmi, či o vdovu, alebo už o staršiu ženu (podľa toho sa nosili aj účesy). Ženský kroj v Polichne má veľa čiastok.

Na hlavu si ženy dávali podľa stavu a okolností buď ručník, buď bohato vyšívané a perličkami zdobené čepce, buď honosnú partu, buď kytu a veľmi často chodievali prostovlasé s vlasmi zapletenými do vrkoča. Na hrdle nosili dievčatá niekoľko radov „perlov“. Okolo hrdla popod prsia na chrbát si viazali plátennú trojuholníkovú kosičku.

Oplecká a vyšívané košele nosievali širokorukávové, bohato vyšívané. Bohato boli zdobené aj brusliaky (lajblíky), na ktoré si prišívali a kadejako formovali užšie i širšie stužky, šnúry a rozličné perlové či bliaškové ozdôbky. Miesto kabátov nosili voľakedy mentieky, alebo biele ovčie kožúšky zdobené ornamentami z červených remienkov a farebných vlnených (harasových) nití.

Až novšie nosievali kabáty z čierného zamatu, kangáru či kašmíru. Sukieň či gecel nosili viac. Sukňou menovali ženy tú, ktorá mala „rázporok“ na predku. Spodnú volali rubáš alebo podolok, bývala z hrubšieho konopného plátna a kratšia ako ostatné.

Nosili ju zavesené na tračkoch. Farba sukní sa menila podľa toho, či išlo o dievča alebo o mladú alebo staršiu ženu. Vrchná sukňa bývala husto pozberkaná a veľmi bohato vyšívaná i zdobená prišitými ozdobami. V bohatých výšivkách prevládajú odtiene žltej a čerenej farby, kombinované s farbou modrou, zelenou, fialovou a čiernou. V dávnejších časoch vyšívali skoro len krížikom, čo dalo viac roboty ako novší háčikový spôsob. Na kroje väčšinou potrebovali doma vyrobené látky - plátno a súkno, krížiková výšivka.

K sviatočnej vrchnej sukni bezpedmienečne patrila aj šata, rovnako hýriaca rozličnými okrasami, vyšívaná košeľa. Šata zakrýva prednú časť sukne. Na šate bývala zásterka „poľka“ tiež bohato zdobená. Prevládali na nej modrá, zelená, fialová a pomarančová farba.

K ženskému kroju patrila i plachtička (plachôtka), ktorú si brávali, keď išli preč z domu. Mala chrániť i pred nepohodou. Na všedný deň bola biela, bez ozdoby, no sviatočná mala v prostriedku všitú čipku. Na nohy si obúvali čižmy, ktoré si veľmi šanovali, alebo kapce či kapcáky, ale najčastejšie chodievali bosé.

Mužský (chlapský kroj)

Skladal sa z malého vybíjaného klobúčika (v zime baranice), vyšívaná košeľa, z čiernej súkennej kabanice na švíkoch zdobenej červeno, z náhrdelného ručníka (často kožušinového), z kožúška ornamentálne zdobeného červenými remienkami či farebným hodvábom a harasom a z bielych súkenných na tele obtiahnutých nohavíc krížiková výšivka.

Cez leto nosili široké „gate“ z domáceho plátna. Obuvou boli v minulosti najčastejšie krpce. Krojové košele nosievali vyšívané, iba v lete so širokými rukávmi. Starší chlapi nosili širšie klobúky a široký remenný opasok, ktorý bol zároveň aj skrýšou pre najpotrebnejšie veci.

Výroba čipiek

V tradičnej textilnej tvorbe zohrávalo čipkárstvo významnú úlohu. Rozvinuli sa tu rôzne čipkárske techniky – čipky pletené na krosienkach, šité čipky, háčkovanie a paličkovanie. Paličkovaná čipka k nám prenikla v 16. storočí dvoma cestami: z juhu chorvátskou kolonizáciou a zo západu z Čiech a Nemecka prostredníctvom baníkov.

Je významným textilným druhom, ktorý sa v slovenskom ľudovom textile rozvinul do kompozičnej, ornamentálnej i farebnej bohatosti. Zdobil sa ňou odev i bytový textil a krojová košeľa. V okolí banských miest Gemer vznikli na Slovensku najväčšie strediská čipkárskej výroby a paličkovanie tu bolo významným doplnkovým zamestnaním.

Popri baníckych čipkách zaznamenali vlastný vývoj tzv. roľ- nícke čipky, unikátne svojou farebnosťou a ornamentikou. Sortiment čipkárskej výroby tvoria metráže tradičných čipiek, motívy a paličkované doplnky ľudového odevu. Týmito čipkami sú zdobené prikrývky, obrusy, prestierania.

Výroba modrotlače

Rozvoj farbiarstva na Slovensku bol v minulosti podmienený predovšetkým bohato rozvinutou výrobou plátna. Známe sú archaické spôsoby farbenia tkanín prírodnými farbivami a rozmanité techniky vzorovania farbených tkanín – vyväzovanie, riasenie a podobne. Farbiarstvo Gemer ako dedinská remeselná malovýroba zaznamenalo najväčší rozvoj v druhej polovici 19. storočia v sú- vislosti s používaním indiga.

Výroba modrotlače indigom zafarbeného textilu s negatívnym alebo viacfarebným vzorom má na Slovensku tradíciu už od konca 18. storočia a od polovice 19. storočia, keď modrotlačiarstvo preniklo do ľudového prostredia.

Na našom území sa vytvorila pomerne hustá sieť modrotlačiarskych dielní. Modrotlač, ktorá sa na naše územie dostala pravdepodobne z Nemecka, sa pre svoje estetické kvality udomácnila v súčastiach ženského ľudového odevu v Liptove, na Spiši, Orave, v Turci a Šariši. Využívala sa pri zhotovovaní najmä sukní, záster a šatiek bohato vzorovaných a regionálne špecifikovaných.

Na výrobu modrotlače sa používali pôvodne celodrevené modrotlačové formy (vyhotovené zväčša z hruškového dreva), neskôr vplyvom módnych vĺn sa začali používať formy s kovovými klinčekmi a plieškami. Dodnes je pre svoje estetické kvality a veľké možnosti výtvarného stvárnenia modrotlač obľúbeným materiálom. Z modrotlače sa vyrábali i hračky (bábiky, zvieratká), krojová košeľa.

Výroba výšiviek

Vývoj výšivky na Slovensku siaha hlboko do minulosti. Prvé výšivkárske cechy sú doložené v 15. storočí, v ktorom výšivka dosiahla najväčší rozkvet. Znalosť výšivkárskeho umenia prenikala postupne aj Gemer do ľudového prostredia krojová košeľa.

Vznikali a formovali sa regionálne typy výšivky, v ktorých nachádzali odozvu jednotlivé slohové štýly, najmä renesancia. Vývoj ľudovej výšivky vrcholil v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia, krížiková výšivka.

Pre slovenskú ľudovú výšivku je charakteristická farebnosť, bohatosť techník, vzorov a ornamentálnych kompozícií. Výšivka bola dominantným ozdobným prvkom na ľudovom odeve a jedným zo znakov regionálneho odlíšenia. Zdobil sa ňou aj bytový textil.