Mužská krojová košeľa MICHAL
Územie bývalej Šarišskej župy tvoria dnes najmä tri okresy, a to Prešovský, Bardejovský, Svidnický a na juhu časť Košického okresu. Na západe hraničil Šariš so Spišskou, na juhu s Abovskou a na východe so Zemplínskou župou. Na severe susedí s Poľskom a prirodzenou hranicou sú výbežky Karpát, ktoré aj v Šariši zohrali v minulosti dôležitú úlohu ako tepna postupujúcej valašskej kolonizácie. Aj ľudová kultúra severného Šariša tak isto ako na susednom Spiši je výsledkom miešania slovenského obyvateľstva s goralským, predovšetkým však rusínsko-ukrajinským, ktoré sa navyše odlišovalo i náboženstvom (gréckokatolíci). Na rozdiel od nárečia, v ľudovom odeve z prelomu 19. a 20. stor. nájdeme pomerne málo výrazných odlišností, ktoré by jednoznačne označovali pôvod obyvateľov. Všeobecne môžeme povedať, že v tom čase bol odev celého Šariša takmer jednotný, pokiaľ ide o škálu súčastí mužského a ženského odevu. Medzi jednotlivými odevnými oblasťami boli posuny vo vývoji, pričom severné oblasti boli konzervatívnejšie, udržiavali dlhšie archaické prvky, čo nesúviselo ani tak s rozdielnou etnickou príslušnosťou ako s horšími ekonomickýmí podmienkami v podhorských drevorubačsko pastierskych obciach krojová košeľa.
Výtvarné prvky odevu, ktoré sú inde často rozhodujúcím činiteľom pri špecifikovaní odevných oblastí, v Šariši sa viažu na rozličné tkáčske techniky (jednoduché prietky, čínovať i preberanie), ktoré obmedzujú možnosť vytvárať ornamenty aj keď práve tkaniny na východnom Slovensku (i v Šariši) sú farebne i motívom ukážkou mimoriadnej zručnosti, invencie a farebného cítenia. Ojedinele sa stretávame na mužskom i ženskom odeve aj s výšivkou (na mužských a ženských košeliach alebo opleckách a šatkách), obyčajne technikou plochého stehu podľa predkreslenia alebo krížikmi. Mužský kroj kým tkanie a vyšívanie bolo domácou prácou žien, na výzdobe odevu sa podstatnou mierou podieľali najmä v poslednom období vývoja i mnohí vyučení i nevyučení remeselníci. Pre vývoj ľudového odevu v Šariši bol rozhodujúci okrem iného aj fakt, že už koncom 19. stor. sa začína používať vo veľkej miere vo fabrikách vyrobený materiál, a v nadväznosti naň priberá a prispôsobuje si predovšetkým ženský odev niektoré mestské súčasti (kabátiky, blúzy). Tie takisto ako v mužskom odeve súkenné vrchné súčasti, nohavice, vesty, kabátiky šili miestni krajčíri a krajčírky, ktorí pracovali zväčša pre širší okruh spotrebiteľov a tým unifikovali väčší počet ľudí, či už v lokálnom alebo oblastnom meradle krojová košeľa. Preto pri vymedzení odevných oblastí šarišského odevu je vodidlom zvlášť ženský odev a v ňom prežívajúce tradičné prvky (účesy a čepce žien i formy a názvy niektorých základných súčastí a skladba odevu). Mužský kroj sa v jednotlivých oblastiach takmer neodlišuje. Jedna z najväčších oblastí šarišského odevu zaberá západnú polovicu Prešovského okresu. Je to asi 80 obcí v údolí rieky Torysy a Svinky, oblasť leží na území ohraničenom týmito obcami: Lipany, Šarišské Sokolovce, Šarišské Michaľany, Malý Šariš, Bajerov, Víťaz, Fričovce. Odev tejto oblasti možno považovať za prototyp šarišského odevu.
Vyšívané košele
Vývojovo staršou súčasťou, ktorá pokrývala vrchnú časť tela bolo oplecko (opľecko, opľečko), siahalo níže pása a v polovici 20. storočia sa už nosilo zriedkavo. Vystriedala ho novšia, dlhá, po kolená siahajúca košuľa. Obe súčasti boli z domáceho ľanového alebo konopného plátna a mali rovnaký strih vyšívaná košeľa a mužský kroj. Predný a zadný diel i mkávy boli z jednej poly plátna, nabrané na nite, zriasené a okolo hrdla všité do golierika, pri zápästí do manžety. Na starších košeliach i opleckách boli rukávy dlhé, neskôr sa skracovali. Rukávy boli obyčajne z jemnejšieho plátna ako driek, na košeli sa najhrubšie plátno prišívalo od pása dolu vyšívaná košeľa. Na rozdiel od oplecka košeľa mala pod hrdlom rázporok, zaväzoval sa tkanicami. Krojová košeľa golier a manžety boli z červenej činovate alebo vyšívané, ukončené háčkovanou alebo kupovanou čipkou. Keďže sa oplecko začiatkom 20. stor. prestalo nosiť a dlhý driek košele zastupoval spodník - ten sa zachoval už iba v spomienkach (podolok).
Šariš
Miesto neho sa už i k opleckám nosila spodná sukňa (spodňarka alebo sukňa, tento názov sa tu používa iba pre spodnú sukňu). Ženy si obliekali viacero spodných sukní - obvykle z kartúnu, barchetu, ktoré sa na pracovný deň používali i ako vrchné sukne. Sviatočná vrchná sukňa kidľa bola vždy z drah- ších materiálov a mala prišitý živôtik (vist). Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa nosili vrchné sukne z farbiarčiny (jednofarebné tmavomodré alebo s drobnou vzorkou tzv. spišske kídľe), nadrobno poskladané, z 5-6 pôl. Okrem toho sa nosila i kidľa postavna - z jemného čierneho alebo tmavomodrého súkna s veľkým skladaním, ktoré odstávalo (preto i názov stojaca kidľa). Obidve sukne - farbiarska i súkenná boli odspodu podšité širším červeným lemom (kartún) a ozdobné preštepené. Sukne siahali skoro po členky, no postupne sa začali skracovať a priberať spodné sukne. Po prvej svetovej vojne sa začínali nosiť vrchné sukne už z rozličných kupovaných materiálov (kvetovaný manchester, zamat i brokát, štof - obyčajne v tmavších farbách).
Ručne vyšívaná košeľa mužský kroj
K farbiarskym a súkenným sukniam sa prišíval trojdielny živôtik staršieho typu (vist) z červeného súkna alebo zlatom pretkávaného brokátu. Mal hlboký, špicami ukončený výstrih, nesiahal celkom po pás tým že bol prišitý k sukni, celá línia ženského kroja mala mierne zvýšený pás. Vpredu sa živôtik vystužil a sťahoval stuhou vovlečenou do mosadzných háčikov. Mal bohatú výzdobu - okraje lemovali čierne zamatky a široké paličkované čipky z pravých zlatých alebo strieborných nití. Tieto živôtiky sa kupovali na jarmokoch alebo v remeselníckych dielňach blízkych miest. Novší živôtik (ľajbľik) sa začal nosiť k zamatovým a brokátovým sukniam. Mal okrúhly krčný výstrih, zapínal sa na gombíky a už sa neprišíval k sukni. Niekedy mal pod pásom prišitý i bohato nazberaný odstávajúci šosík. Mužský kroj vyzdoboval sa rozličnými nášivkamí (stuhy, bortne, perličky, flitre) alebo šnurovaním. Používal sa naň pestrý materiál - vzorkovaný i jednofarebný. Zástery boli dvojaké - jednopolové a dvojpolové, obe tmavých farieb. Fartuch - dvojpolový z jednofarebnej farbiarčiny vpredu s háčkovanou pestrofarebnou spojovacou vložkou; nosil sa k sviatočnej farbiarskej alebo súkennej sukni. Pracovná zástera bola jednopolová, tiež z farbiarčiny. V tridsiatych rokoch sa začali nosiť jednopolové zástery z čierneho glotu (šurc), na troch stranách lemované volánom, ukončeným ešte čipkou. Okrášľovali sa rozličnými bortňami s kvetinovými motívmi alebo strojom vyšívanými kvetinovými motívmi a zámikmi.
Súkenné odevy s krížikovou výšivkou
Zo sviatočných plátenných súčastí treba spomenúť polku (asi 70x300 cm), ktorá zdobne pretkávaná bola súčasťou odevu nevesty. V jednoduchších polkách sa nosili deti. K obradovému odevu patrili družbovský ručník tiež z červeno pretkávaného plátna (asi 35x200 cm). Družbovia i družice ich nosili prehodené cez jedno plece, šikmo cez prsia a pod pazuchou previazané. V prvej polovici 20. stor. už iba staré ženy nosili biele trojštvrťové barančinové kožuchy, jednoducho ozdobené, len na chrbte s vyšitým rastlinným motívom. Koncom 19. stor. nosili ženy čierne súkenné do pása priliehavé kabátiky (huňka) krížiková výšivka. Menej sa používal i čierny zamat s vyšitými kvietkami. Kabátik mal asi 20 cm šosík, ktorý mal na chrbte v strede niekoľko odstávajúcich skladaní a nad nimi vyšitý farebnou priadzou rastlinný motív. Okolo hrdla, popri zapínaní, naspodku a na manžetách bol širší lem - buď imitácia čiernej kožušiny alebo modrá, fialová taftová stuha. Huňka sa zapínala na dve mosadzné spony, gombíky so skleneným očkom sa prišívali navyše ako ozdoba. Predné diely na mužskom kroji sa doplňovali výšivkou s podobnými motívmi ako kvet na chrbte. Huňka sa podšívala i vatovala a bola súčasťou sviatočného zimného odevu, nosila sa i na sobáš. Šili ju miestni krajčíri. Prestala sa nosiť pred druhou svetovou vojnou. Vývojovo ďalším typom vrchného oblečenia bola vizitka podobná huňke z jednofarebného zamatu s vytláčanými kvetmi, zdobená čiernou zamatkou krížiková výšivka. Nosila sa na pochôdzky, na trh, vo všedné dni, menej na sviatky. Do ženského vrchného oblečenia sa postupne dostávali ďalšie formy kabátikov a blúz, niektoré z nich sa nosia dosiaľ. Ich pôvod je v mestskom odeve - ale v týchto formách v mestskom odeve nikdy neexistovali - sú to výtvory dedinskej módy, vkusu a miestnych krajčírov. Tak sa napríklad postupne nosili hojda, ľepetanka, bľuza, servjanka a samozrej me vlniaky kupované v obchodoch (zimušna chustka) krížiková výšivka.
www.naozaj.eu
Pri objednávaní v eshope sami rozhodujete o rozsahu zdobenia a ľahko dokážete ovplyviť výslednú cenu.
Produkt je vyrábaný na mieru postavy. Miery zadáte v objednávke eshop.
Dátum dodania závisí od aktuálnych možností výrobcu.
Je vhodné si termín telefonicky ovetiť.
Vaša farebná varianta výšivky
Vami požadovanú farebnú variantu môžete zadať pri vytváraní objednávky v E-shop NAOZAJ.EU.
Tu je miesto pre VAŠU kreativitu.
Sami vyberáte a určujete farby výšivky.
Jednotlivé farby zadáte v eshop naozaj.eu
Je nutné dodržať správne poradie farieb.
Pri určovaní poradia farieb sa riaďte ukážkami farebnej kombinácie výšivky (viď obrázky).
Ak chcete znížiť počet farieb výšivky (napríklad požadujete jednofarebnú výšivku) zadajte do výberových políčok eshop rovnakú farbu.
Krojová košeľa "MICHAL" je zdobená krížikovou výšivkou.
Inšpiráciou pre vyhotovenie vzorky bola Vzorkovnica výšiviek (strana 121) - autor publikácie Alžbeta Lichnerová (vydavateľstvo PRÁCA, rok 1984).
Výšivka je strojová, s použitím vlastných stehov so snahou o napodobenie ručného vyšívania. Aj preto je na nerozoznanie od ručnej výšivky. Základným materiálom je bavlnené plátno.
Košeľu ušijeme na mieru Vašej postavy - bez potreby návštevy krajčírky. Dodáme ju zásielkovou službou.
- Základná tkanina: bavlnená tkanina - 100% bavlna (170g/m2) - biele plátno
- Hustota tkania: osnova 26 nití/cm, útek 23 nití/cm
- Zrážanlivosť: osnova 6%, útek 4% (pranie 40°C)
- Zdobenie: vyšívacia niť AKRYL